[BSDOC] Can't See In The Dark (SK)

Kapitola 1 - Banková Lúpež

 Krátko po tom, čo slnko vyšlo na oblohu, sa jeho lúče sa rozprestreli po Jokohame. Zlatisté svetlo sa naťahovalo po ponurých budovách, prebúdzajúc obyvateľov prístavného mesta do nového dňa.

Michiko si pred zrkadlom starostlivo rozčesávala dlhé blonďavé pramienky vlasov, ktoré jej padali cez plecia až pod lopatky a mlčky sa dívala na svoj odraz. Na unavené oči vínovej farby a sotva badateľné kruhy pod nimi, na bledú tvár a v neposlednej rade na zápästie pravej ruky zašpinené od tuhy ceruzky, ktorá bola už niekoľko rokov jej najlepšou kamarátkou. Opäť takmer celú noc prebdela nad svojím skicárom.

Položila kefu na poličku. Zopár kratších pramienkov vlasov jej pri tom padlo naspäť do očí, no neunúvala sa ich odhrnúť. Ukazovákmi sa zľahka dotkla kútikov úst a vytiahla ich do širokého, mierne kŕčovitého úsmevu. Avšak teraz to nebolo ono. Nie, keď sa jej v mysli neustále odohrával boj protichodných myšlienok pred jej novým prípadom.

S povzdychom ruky odtiahla. Na jej tvári sa rozhostil nezvyčajne vážny výraz, dokonca hraničiaci so zamračenou grimasou. Pootočila kohútikom. Prúd vody jej nešetrne vrazil do dlaní, voda šplechla ako na zrkadlo, tak na jej pyžamové tričko. Starostlivo svoju kožu zbavila stôp po ceruzke, osušila ich a následne konečne vyšla z kúpeľne.

Obliekla si svetločiernu košeľu s čiernou sukňou, ktorá na pravom stehne prechádzala do šortiek. Tam si pripevnila remienok s pištoľou. Na pás si nasadila puzdro s ďalšou výzbrojou a to následne prekryla dlhou bundou s ružovými šnúrkami. Na nohy si navliekla čierne kašmírové podkolienky a obula si členkové čižmičky rovnakej farby.

Keď sa úplne vyzbrojila, vyšla zo svojho bytu. Internát detektívnej agentúry bol takto zrána tichý. Michiko predpokladala, že niektorí jej kolegovia ešte stále spali, kým iní už boli minimálne hodinu ponorení do práce. Vrátane ich šéfa. Práve vďaka nemu sa dnes výnimočne neprebúdzala na tóny svojho budíka, ale na jeho hlas, ktorý jej pridelil urgentný prípad. A tam práve teraz mala namierené.

Kráčala prázdnou ulicou s pohľadom upreným pred seba. Sem-tam ním zvedavo zablúdila k výkladu obchodu, okolo ktorého práve prechádzala, no hneď sa vrátila naspäť. Ranné slnko sa pohrávalo s pramienkami jej vlasov. Zahrialo ju na lícach.

Náhle sa jej dnes už druhýkrát rozozvučal mobil. Prekvapene si ho vytiahla z vrecka a keď prečítala meno na displeji, párkrát zamrkala.

„Dobré ráno, Ishihara-chan!" zatrilkoval energický hlas jej kolegu, len čo zdvihla hovor.

„Dobré ráno, Dazai-kun. Čomu vďačím za tvoj telefonát takto skoro zrána?"

„Nemôžem svojej obľúbenej zverenkyni zavolať len tak na kus reči?" opýtal sa naoko dotknuto. Hneď na to však nastala krátka odmlka.

Michiko dnes skutočne nemala náladu na doťahovanie a aj keby mu chcela odpovedať, jej myseľ akoby sa zasekla a nebola schopná vyprodukovať jedinú vetu, ktorá by neznela ako uštipačná poznámka, ktorá by nakoniec urazila asi obe strany.

Našťastie Dazai sa nenechal ponúkať. O chvíľu sa v slúchadle ozval povzdych a keď opäť prehovoril, znel o niečo vážnejšie. „Potreboval by som tvoju pomoc."

„Pomoc?" zopakovala s nadvihnutým obočím. Automaticky sa obzrela smerom k internátu a hoci už dávno zmizol za radom budov, aj tak dokázala prepáliť jeho presnú lokalitu podozrievavým pohľadom. Jej pohyb to však nijako neovplyvnilo. Stále napredovala k miestu, kde sa dnes malo konať jej vyšetrovanie. Ak sa to tak vôbec dalo nazvať.

„Presne tak. Myslím... Myslím, že o chvíľu zomriem," prehlásil.

Michiko tie slová zarezonovali v ušiach. Jej oči sa na moment rozšírili, no vzápätí jej myklo kútikom úst. Už dávno sa jej pri tom prehlásení neprepadal žalúdok. Išlo predsa o Dazaia. Tých falošných poplachov už bolo toľko, že to nedokázala spočítať. A to sa poznali relatívne krátko! Dazai pojmu smrť dodával úplne iný význam. „Och, tak to gratulujem! A voláš, aby si sa rozlúčil?"