[BSDOC] Can't See In The Dark (SK)

Kapitola 16 - Západ slnka

Michiko otvorila dvere a vstúpila na strechu. Vietor sa okamžite oprel do jej vlasov a vmietol jej ich do tváre. Otrávene si ich odhrnula z očí a pozrela na mladíka sediaceho na okraji budovy. Pri každej inej príležitosti by si bola istá, že ho nájde nakláňať sa a zvažovať ďalší zo svojich samovražedných pokusov, no dnes bol prekvapivo normálny. Ak sa to tak dalo nazvať.

Jeho pohľad sa upieral na časť prístavného mesta, sfarbenú lúčmi zapadajúceho slnka.

Mladík prstami jednej ruky zľahka klepkal po múre, vietor sa prečesával jeho hustými hnedými vlasmi. Strechou sa niesol jeho hlas, pohmkávajúci si melódiu piesne, ktorú Michiko v jeho podaní počula už snáď miliónkrát.

Uchvátilo ju to.

Dazaiov tieň siahal až po špičky jej topánok a strecha ubytovne ešte nikdy nežiarila takými farbami, ako dnes. Znenazdajky ju zasvrbeli prsty celé to zachytiť do svojho skicára.

Inštinktívne spevnila stisk na taške a trhane sa nadýchla, aby ovládla červeň, ktorá sa pri tej myšlienke zakrádala do jej líc. Sadla si vedľa neho a vytiahla dve plastové nádoby s jedlom. „Tu máš. Stavím sa, že Prístavná Mafia k tebe nebola práve pohostinná," zamručala a podala mu jednu krabičku.

„Myslel som, že si sa vrátila do kancelárie," povedal Dazai a prekvapene na ňu pozrel.

Michiko neodpovedala hneď. Dnes bolo v práci tak rušno, že sa aj zabudla naobedovať a už dávno prekročila svoj limit. Síce bola zvyknutá na vynechávanie jedál, ale dobrá práca si jednoducho vyžadovala odmenu. Už pri čakaní v reštaurácii jej krútilo žalúdok a cestou sem len sťažka prekonávala nutkanie niekde si urýchlene sadnúť a pustiť sa do večere, no chcela sa navečerať spolu s ním.

Skúsene si rozbalila jedlo aj paličky, vylovila kus mäsa a blažene sa usmiala, keď sa jej omáčka rozplynula na jazyku. Zvesela zakopala nohami. „Pôvodne som to mala v pláne, ale volal mi Tanizaki, že sa im podarilo zachrániť Atsushiho, tak som usúdila, že na dnes ma už potrebovať nebudú. Mimochodom, povedala som mu, že sledujem tvoju stopu a nemusí sa tým viac zaoberať. Beztak by pátral zbytočne."

„Chápem," utrúsil mladík a stočil zrak ku krabici vo svojich rukách. „Takže, ako si ma našla?"

„Povedzme, že dnes mám na to šťastie," odvetila Michiko. „Skúšala som ti klopať, ale neozýval si sa. Tak som na to išla logicky. S tým, čo sa ti prihodilo a aké informácie si získal, by sa ťažko dalo uveriť, že si sa hneď išiel túlať po meste a hľadať inšpiráciu na nové spôsoby, ako zomrieť. V kancelárii som to ani neskúšala, lebo tam často nie si, ani keď treba. Hm, tak kde hľadať? Preto som skúsila strechu ubytovne a zhodou okolností som sa trafila."

Dazai sa pousmial. „Zmenila si sa, Ishihara-chan."

„Neviem, o čom hovoríš. Som rovnaká, ako vždy," zamručala.

„Možno to nevidíš, ale je to pravda. Od prvého dňa sa tvoje dedukčné aj analytické schopnosti výrazne zlepšili. Len sťažka by dnes niekto uveril tomu, že si bola hľadaným zločincom. Sám tomu niekedy nedokážem uveriť," priznal a tak, ako vždy predtým, keď ju za niečo chválil, jej vplával rukou do vlasov.

Michiko takmer zabehol rezanec. Jej srdce spravilo niekoľko kotrmelcov a na lícach jej vystúpil rumenec. Už zase.

Odkašľala si, aby zahnala svoje rozpaky, a položila svoju škatuľku s jedlom bokom. Nenútene sa skrčila, aby ho striasla, a siahla do vrecka svojej mikiny. „Myslím, že tvoja peňaženka má na to iný názor," zamručala a podala mu spomenutý predmet. „Dnešná večera išla z tvojho vrecka."