Červého zóna (píše sa)

2.Kapitola

Presne o siedmej ráno sa rozozvučal rodinný budík. Nikdy nemeškal. Každá rodina mala svôj. Bol vopred nastavený na udalosti ako narodeniny, pohreby,či rodinné sviatky. Pri doručení ste doň zadali všetko potrebné. V prípade zmeny ste mali možnosť kedykoľvek dátumy prestaviť. Musím uznať že boli jednou z mála vecí ktorá sa stala naozaj užitočnou.

Hodiny boli výnimočné pre každú rodinu. Niesli symboli. Naše mali tvar havrana so striebornou pozlátkou. Merali takmer 2 metre a líšili sa farbou aj zvukmi. Ten náš by ste nechceli mať. Niektoré vás preberú jemným húkaním či spevom. Tie naše spustia odporný havraní škrekot.

„Nie," zamrmlala som a prevalila sa na druhý bok.

„Vstávať,lemry!"

„Aiden,drž hubu," zavrčala Charlie a siahla po vankúši. Minula.

„Viem že sa bojíte,no to neznamená,že musíte byť lenivé. Okrem toho,meškať vám nepomôže. Prežil som to ja,prežijete to aj vy. Nejdú vás zabiť," pokračoval a ležérne sa oprel o zárubňu.

Mať brata bolo samo o sebe desivé. No mať brata ktorý vám číta myšlienky bolo ešte horšie.

Dary sa štandartne otvárali v čase pôrodu jednotlivca. V našom prípade presne o 8:15. Boli nastavené automatickými biologickými hodinami zabudovanými vo vašom systéme hneď po narodení. Vedeli, kedy sa majú zapnúť. Pamätali si váš príchod.

Nemotorne som sa vymotala z postele a zamierila k šatníku. Ani jedna z našich izieb nebola veľká. Dostať sa z jednej strany na druhú vám zaberie iba pár krokov. Vily a domy,ktoré existovali počas vekov Mortenov sa pomaly zmenili na skromné prístrešky. Neboli to viac stavby, bol to spôsob života ktorý nám ostal po vojnách.  Takmer všetky domy boli postavené z tmavého,schátraného dreva.

Ak by ste k nám zavítali, naskytol by sa vám pohľad na elegantne zdobenú zelenú predsieň so zlatým zrkadlom na stene oproti. Na jednej strane steny sa nachádzal vešiak a malá zlatá sedačka,na druhej obuvník. Z chodby ste sa vedeli pohybovať dvoma smermi. Do kuchyne a obývačky, alebo na poschodie. Všetky kuchyne ktoré ste dnes našli boli drevené, robené na starý spôsob. V strede stál malý stolík zdobený zeleným obrusom a ružovými tulipánmi. Pod ním sa vynímal zošúchaný hnedý koberec. Šporák ani mikrovlnky neexistovali odkedy sme stratili elektrinu. Jedlo sme skladovali v mraziacich boxoch na druhej strane zelenej kuchynskej linky. V poličke ste našli zopár pohárov a tanierov, pár kusov príboru a obrúskov.

Obývačku tvoril jednoduchý kožený gauč,hnedý koberec,knižnica po celej pravej stene miestnosti,písací stroj a krb. Čestné miesto pri okne zaberali elegantné hnedé hodiny. Elektronickými zariadeniami sme ako obyčajný ľudia viac nedisponovali. Mali ich iba ľudia pracujúci pre systém.

Na hornom poschodí sa nachádzali 3 izby - mamina,Aidenova a nakoniec,naša. Vo všetkých sa nachádzala malá nepohodlná posteľ,komoda,šatník a koberec. Všetky izby boli zladené do rovnakého odtieňa tmavo zelenej a hnedej.  Kúpeľne tvoril starý sprchový kút či vaňa,umývadlo a záchod. Všetky domy predstavovali stereotyp rovnakej jednoduchej a starej architektúry. Dvere vám škrípali a skrz okná vám fúkalo dovnútra. Závesy či parkety boli luxusom ktorého sme sa dávno vzdali. Voda vám tiekla iba studená a vykurovať ste si museli samy. Ak ste chceli čokoľvek navyše,museli ste sa zasvätiť systému. A nikdy sa mu neotočiť chrbtom. Pre každú ďaľšiu výhodu o ktorú žiadate s nimi podpisujete ďaľšie dohody. Nikdy niesú bez háčika. Systém vám daruje dom. Vzopretie sa mu znamená,že oň prídete. A to je len prvé napomenutie. Celé je to iba veľkou diktátorskou hrou a bojom o moc.

Rebeli sa však našli všade. Rebeli bojujúci proti pravidlám a kontrolovaniu. Rebeli bojujúci proti darom a mylnej štedrosti.

"Svet volá Cassidy" zamávala mi pred očami Charlie.

"Pohni si,vyzeráš strašne. A tu máš jogurt."

Hodila mi pred seba malú bielu škatuľku s lyžičkou. Stravu sme dostávali automaticky cez systém. Každý deň náhodné potraviny. Niekedy vám stačili,inokedy nie a ostali ste o hlade. Ak ste si neporadili samy. Bolo to iba o šťastí.

"Ďakujem,"zamrmlala som a začala sa jednou rukou prehrabávať v šatníku. Jednoduché zelené šaty siahajúce po kolená a ťažké hnedé čižmy mi padli do oka len čo som ich zbadala. Hoci boli obnosené,patrili medzi jedny z mojich najobľúbenejších.

Prežili somnou pády i vzostupy a boli tým,čo mi pripomínalo kým som. S darom alebo bez neho.

Letmo som hodila očkom po Charlie. Siahla po rovnakom štýle s krátkym rukávom v červenej farbe. Vedela som,že sú nové. Ešte nikdy ich na sebe nemala hoci ich v šatníku skladovala roky. Šetrila si ich na dnešný deň.

"Hneď potom ich spálim," zaškľabila sa a vytiahla spod vankúša zapaľovač. Čert vie odkiaľ ho vzala.

Ohnivo ryšavé kučeravé vlase sme si stiahli do identického vysokého chvosta. Neustále nám robili starosti svojou dĺžkou. Siahali takmer po pás a svojou hustotou nám to neuľahčovali. Mama však nechcela,aby sme sa dali ostrihať. Podľa nej sú vlasy koruna našej krásy.
Hoci to ešte v časoch Mortenov bolo časté, dnes už sa nikto nemaľoval. Nemyslím si,že sme to potrebovali. Matnú pokožku sme mali od nepamäti hladkú. Naše pehy a zelené oči našim tváram dodávali kontrast. Vyzerali sme rovnako ako mama,rovnako ako Aiden. Odlišovala nás iba výška.

"Vieš,"začala Charlie "ten jogurt som ti sem dala na to aby si ho zjedla. Nieje na okrasu."

Jasné. Jogurt. Otvorila som veko. Jahodový. Prijateľné. Nevoňal lákavo, no chuťou naozaj pripomínal jahody. Pre nedostatok zdrojov bola väčšina potravín synteticky vyrobená. Zvykli ste si na chuť.

Nikto z nás neprehovoril. Obe sme sedeli,snažili sa prežúvať kúsky jedla a posunúť ich do žalúdka.

Nikdy by mi nenapadlo, že čosi také bežné ako raňajky sa môže rovnať večnosti. Až kým sa nakoniec neozvali hodiny.