Červého zóna (píše sa)

3. Kapitola

Inštinktívne sme sa postavili a zamierili po schodoch do kuchyne. Cesta do nej bola dnes nezvyčajne krátka.

„Cassidy,Charlie," ozvala sa mama,stojac v jej strede s malou,zelenou zdobenou tortou na rukách. Pravdepodobne jablkovou ako každý rok. Vždy sme však ocenili námahu ktorú si ňou vynaložila. Za ňou stál Aiden s dvoma balónikmi. Obaja boli zladený do modrej košele a blúzky s čiernymi nohavicami,pričom maminu tvár zdobili tmavé okuliare. Len pre prípad.

„Ostáva nám už iba pár minút. Sfúknite si sviečku."

Charlie vystúpila vpred. V očiach jej vzplanul vzdor. Bola som takmer presvedčená že ak by mala na výber, hodila by im tú tortu priamo do tváre. Nič by sa tým však  nezmenilo. Bola to iba formalita. Uhasila oheň a sfúkla.

Hneď po nej som nasledovala ja. Každá bunka v tele mi sršala nervozitou. Nadšením. Strachom. Od toho kým budem,ma delila jedna minúta. Jedna minúta ktorá zmení naše životy navždy. Čakanie nikdy netrvalo dlhšie. Moja pozornosť lietala po každom predmete v miestnosti. Po čomkoľvek,čoho som sa mohla chytiť.

A v tom sme to ucítili. Povedomý pocit pálenia ktorý sme však nikdy nenažili. Aspoň sme o tom nevedeli. Rovnaký pocit,aký preživajú novorodenci potom, čo im bol do krvi daný dar. Pálenie,ktoré vám vystreľovalo do každého kúsku vášho ľudského tela. Tetovanie vryté na vašom zápastí.

Po minúte sme sa v očakávaní pozreli jedna na druhú. Nervozitu v jej fvári sa už viac nesnažila skrývať.
V celom dome zavládlo ticho.

„Pozri sa prvá," šepla som Charlie,ktorej nič netrebalo vravieť dvakrát. Vždy mala viac odvahy než ja. Opatrne otočila ruku a pozrela sa na zápastie. Dar bol vykreslený v podobe obrázkov,ktoré ste vonku museli mať prelepené.

„Portál?"

Nazrela som jej cez rameno. Na jej ruke sa vynínalo čosi fialové,pripomínajúce točený vír. Obe sme naklonili hlavu nabok.

„Vyzerá to tak. Ale čo znamená?'

„Možno sa dokážes točiť nadsvetelnou rýchlosťou," rypol Aiden, čím si od mladšej sestry vyslúžil špeciálne vulgárne gesto.

Všetci sme sa obrátili smerom k mame. Kayla Ravensová možno mala svoje roky, no vedela všetko. Nikdy to nemala ľahké. Videla svet taký,aký bol. Taký aký naozaj je.

Na jej tvári sa však zračila iba starosť. Výrazné pery mala stisnuté do pevnej čiary a jej zeleno hnedé oči hľadeli kdesi do diaľav. Aidenov výraz sa zmenil zo zmäteného na zdesený. Vedel to. Vyčítal to z jej mysle dávno predtým, než si na to  čo i len spomenula. Ak z neho dostaneme odpoveď, bude môcť byť iba pravdivá. Čosi mi však našepkávalo, že na symbol budeme musieť prísť samé.

„O tom neskôr," povedala tónom ktorý jasne uzatváral debatu.

„Cassie,teraz ty."

„Ale mami," začala Charlie. Keď však zbadala pohľad v matkinej tvári, stisla sánku a prinútila sa mlčať. Nezabránilo jej to však prebodávať ju pohľadom. Aspoň nateraz,hoci sme všetci dobre vedeli že sa k tomu ešte vráti.

S hlbokým nádychom som sa odhodlala pozrieť dole.

„Nie.."

„Čo je to?" Vyzvedali súrodenci a zvedavo sa nakláňali jeden ponad druhého.

Počas ceremónie sa môže stať čokoľvek. Ľudia dostanú dary ktoré ich niečo stoja. Sú na to pripravený. Obetovať a získať. Niekoho stoja lži,iných zasa zrak. Nenapadlo by ma že ma bude stáť všetko. Všetko čo mám my raz vezme. Možno nemusím obetu učiniť dnes, no jedného dňa ich učiním stovky. Obetu za každého kto bude mojou súčasťou. Niektorý by za podobný dar zabíjali. Ja  som sa ho však desila najviac 

„Nesmrteľnosť," šepla som porazene.