Nenávidíš ma.
Asi som videl, ako ti je zima.
Tak tu máš deku
Alebo sa poddaj veku,
Mne je to jedno
Pripíjam na teba
Len nech to nie je víno
Nebude to tvojou vinou
Keď teraz utečiem
Toasty ti s radosťou opečiem
Či sladké ako slová z tvojich úst,
Či soľou trpké jak vražda všetkých múz,
To netuším, neviem
A aký je medzi tým vlastne rozdiel
Keď cukor si sypeš do kávy
Zatiaľ čo nevinným srnkám ostanú hrudky soli
A na ich prežití si pripisuješ podiel?
Jak tie kvety čo srnky podupali
Padol aj zmysel našej slávy
Aj keď činy a slová ostali zachované
A ja pripomínam si ich, slová neslýchané
Kým ty ani neobzrieš sa za tou dobou
Keď nedostávali sme sa do rozporov
A kráčaš vzpriamene ďalej
Bezomňa po tvojom boku
Čoskoro to bude chvíľa do roku
Od doby tebou premrhanej.
A či stálo to za to?
Veď čo je trocha bolesti za toľko krásnych chvíľ,
Čo je jeden mravec v porovnaní s tancom lesných víl?
Obzerám sa za tebou,
No do očí pohľadom netrafím
Neznesiem tú výčitku v odraze
Veď stačí, že viečka zatvorím
A som tam, opäť
V tieni mohutných korún stromov
A trháš si jemnú kožu ich kôrou
Už viem
Som Afrodity obeť.
