Od autobusovej zástavky do školy mám asi tak 5 minút. Moja každodenná záživná cesta vedie okolo panelákov, obchodu a trafiky. Moja prvá zastávka bola pri trafike, je to taký môj ranný rituál, vždy si kúpim fialové airwavesky z ktorých ma štípe papula minimálne 3 minúty. Balíček airwavesiek mi vydrží tak maximálne deň, kedže moji spolužiaci sú pažraví príživníci. Tie mi predala taká tučná pani. Vždy sa zamýšľam nad tým, ako sa tam vobec dostala keďže je taká veľká ako celý stánok....no nič. Prišla som do školy a len tak tak, že som sa stíhala prezuť a už zvonilo. Učiteľky na dozore po mne gánili akoby som prišla po zvonení, čo som však neprišla! Prišla som počas zvonenia. Čiže mi nemôžu nič, keby prídem po zvonení čo znamená po dobe keď prestane zvoniť zvonček tak v tom prípade je hnev učiteliek na správnom mieste, ale v takomto prípade tomu ale absolútne nerozumiem. Zbytočne sa rozčuľujú, a to spôsobuje že budú mat vrásky, možno sa prestanú mužom páčiť, rozvedú sa s nimi, nebudú mať kde bývať, odstahujú sa k rodičom, to im bude spôsobovať samé stresy, žiť s rodičmi, v práci nebudú podávať kvalitné výkony aké sú od nich očakávane a vyhodia ich z práce. No stojí im to za to? Rozčuľovať sa kvôli tomu, že som prišla počas zvonenia? Myslím, že nie. Mali by si to uvedomiť aj ony. A že učiteľky sú inteligentné! Keby boli tak sa nad tým tiež takto inteligentne zamýšľajú...ako tá najinteligentniejšia inteligentná igelitka. Proste ako ja.
Keď už boli také naštvané tak som radšej nič nepovedala a rozbehla sa do triedy. Začali na mňa kričať, že stoj mladá dáma. Ja som sa otočila že či je tu nejaká dáma a potom mi došlo, že hučia asi na mňa čo? Tak som prišla bližšie k nim a pytam sa či sa niečo deje? A oni zase podráždene zareagovali, že ešte k tomu, že sa neviem pozdraviť tak som aj drzá. Že im to mám okamžite vysvetlit. Tak som im povedala, že vyzerali dosť nasrato tak som nechcela provokovať. Oni na mňa začali blačať že mám vypadnúť do triedy, že dávno zvonilo. Ty kokos toto čo už je?!
Akože oni ma tam zdržiavajú a zabávajú a potom na mňa začnú hučať ze je po zvonení? Mali by piť viac mlieka s medom, ževraj to upokojuje...
Vojdem do triedy ako posledná, ale nikoho to nejak extra neprekvapovalo.
Hneď po mne vošla do triedy fyzikárka, inak veľmi milá teta, ale tiež by mohla piť viac mlieka s medom, lebo bude mat vrásky čo sa toľko zlostí.
Nestihla som si ani len vybaliť zošit s peračníkom z vaku a už tam sedela. Hlavne že účky chodia na čas.
Celú fyziku som po spolužiakovi hádzala kúsky papiera zo spolužiačkiného zošita. Celkom mu to liezlo na nervy, ale myslím že sa to dalo vydržať. Čo robili ostatní? Denis bol chudák pri tabuli, a zvyšok? Pár ľudí spalo, ani sa im nečudujem aj ja by som si schrupla, ale mala som fajn zábavu, takze sa to dalo zvládnuť. Ostatní počúvali hudbu, pisali si domáce na ďalšie hodiny, a boli na mobiloch. Nakoniec nám fyzikárka oznámila, že nás čaká jeden projekt, ktorý budeme robit po dvojiciach. Schytala som Maťa, celkom pohode chalan. Je s nim sranda, len si neviem predstaviť ako my dvaja robíme projekt na fyziku. Každopádne to bude este sranda. Známka z projektu zasadne ovplyvní našu známku či čo to vlastne vravela...
Ani neviem, väčšina ju nepočúvala, a myslím že to dobre vedela aj ona ale nejak to neriešila. Podľa mna sa zasa tešila ako bude rozdávať 5-ky za neodovzdanie projektu alebo 4-ky za zlé vypracovanie projektu a tak podobne.
Konečne zvonilo a pani teta zamračená opustila našu triedu. Väčšinu spolužiakov zobudil náš komunistický zvonček. Ďalšie hodiny sa nič také záživné neudialo, až na to že na matike som sa musela pozerať na učiteľku, ktorá po mne celú hodinu gánila jak blbá. Ja neviem čo si o sebe tie učky myslia. Prišlo to čudné aj Nike mojej spolusediacej, ked sa ma počas matiky spýtala že čo ju furt serie. Nika si myslela, že zazerá na ňu. Ale ja som jej to vysvetlila... Aj tá Nika si hneď namýšľa, že matikárka zazerá zrovna na ňu. Vyviedla som ju z omylu. Bola celkom rada, že učka nie je nasratá na ňu, ale na mňa. Milá teta matikárka tiež chvíľu po zvonení opustila triedu. Ťahalo sa to ako sople na rukáve...
Až zrazu zazvonil zvonček a šiestej hodiny bol konečne konček.
A hladná ako štyria som sa po fak namáhavom dni ponáhľala do tesca kúpiť si to také mäkké pečivo vnútri s tou pizzovou náplňou. Toto bol môj (takmer) každodenný obed. Nesťažovala som si, lebo to pečivo je fakt fakt dobré, logicky keby nebolo, tak by som si ho asi nekupovala.
Občas sa stane nejaký zadrhel a tento môj obed nenapečú. Potom začnem improvizovať a moje pizzové pečivo nahradí donnutka. Síce je sladká jak riť a preberiem z nej nejaký ten gram, stojí to za to.
Klasicky ako každý iný deň som išla na autobusku na bus a domov.
Prišla som domov, išla som vyvenčiť môjho malého dlhého psa, poupratovala som si izbu, umyla riad, spravila pár ťahákov a bola na nete.
Chvíľu to trvalo dokedy som sa dokopala spať ale nakoniec sa mi to podarilo!
