Only one signature... 3

12. - pri nej

„Takže, Jasmína mala rakovinu, žiaľ, už od ôsmeho roku svojho života." začal.

Čo prosím? Takže ona mala rakovinu celý ten čas?!

Dobre chápem, keď bola unavená v 14-tich kedy zakladala svoju firmu, ale teraz?
No teraz už chápem.
Rakovina ju celú tú dobu vyčerpávala. Bola tu odkedy prišla. Ešte pred tým ako k nemu prvýkrát v živote prišla. Mala asi 13 keď vošla do nášho domu prvý krát. Bolo to v nej celý čas, no nikto si to nevšimol a neriešil to.

„Určite ste si všimli, že sa Jasmína nepodobá na vás, ako jej rodičov. Nenarážam na vaše odfarbené vlasy, ale na to, že je omnoho nižšia ako všetky vaše deti."

„Takisto vaša dcéra a tvoja sestra nikdy nemala poruchu príjmu potravy. Bola to rakovina. Keď jedla veľmi ju to bolelo a vždy zvracala. Nerobila to naschvál, ale rakovina bola natoľko silná, že ju to donútila urobiť. Je mi to veľmi ľúto."

Emylia sa už oprela o Joe-ove rameno a silno sa držala pred dramatickým plačom. Harry sa rukami oprel o stôl a so sklonenou hlavou, bojoval so svojimi pocitmi úplne rovnako.

„Jasmíne už bol podaný liek ako ste chceli. Avšak môžete prísť za ňou až zajtra. Ak máte nejaké plány, čo sa týka opúšťania týchto priestorov, žiadam vás aby ste nám to oznámili. Je to z dôvodu médií, ak by sa náhodou chceli dozvedieť viac."

„Z mojej strany je to všetko. Ak máte nejaké otázky alebo požiadavky, pokojne príďte za mnou." uklonil hlavu všetkým trom a pomalým a ladným krokom odišiel.

....

„Chris!" cítil som ako so mnou niečo trasie.

„Chris, vstávaj ty balvan! Poď sa najesť aby sme mohli ísť za Jasmínou." hneď ako som počul slovo Jasmína doslova som skočil vedľa Karin, ktorá sa nadomnou skláňala.

„Idem, jasné! Počkaj ma tu." posadil som ju na moju posteľ a bežal k skrini aby som sa rýchlo obliekol. Hodil som na seba veci rýchlosťou svetla a už som stál s Karin pred jedálňou.

„Bože, bojím sa." zdôveril som sa jej s pocitmi.

„Ja viem, chápem ťa. Ja cítim to isté. Samozrejme, nie je to moja žena, ale chápem ťa, úplne. Ale neboj... viem, že všetko bude v poriadku. Cítim to." Kráčali sme naprieč veľkým a dlhým chodbám až sme prišli k východu.

Tam nás už čakal Harry a jeho rodičia. Veľkými schodmi, Karin zbehla dole k Harrymu, ktorý si ju rukou pritiahol k sebe. Pridal som na kroku a spolu sme došli k autu.

Čakám... Čakám.... A čakám....
A nič sa zatiaľ nedeje.
Sedím na stoličke pred izbou 567. Pred izbou, kde leží moja žena. Som šťastný, že rakovina už nie je našim problémom no momentálne je to kóma.

„Christian. Môžeš ísť. Máš toľko času koľko potrebuješ." povedala mi Emylia a chytila ma za ruku, v moment keď Karin a Harry vyšli z jej izby.

Neviem, či som pripravený vidieť ju ležať v nemocničnej izbe, napojenú na prístroje.
So zaťatou sánkou som sa približoval k dverám. Kľučka dverí bola asi tak chladná, že som mal pocit, že mi zamrazila všetkú nádej, ktorú som v sebe mal.
Po poriadnom výdychu som dvere otvoril. A došlo mi, že som urobil blbosť.
Pohľad na Jasmínu mi vybil dych a zrazu som mal potrebu nádychu. Vo vzduchu však nebolo cítiť jej kokosovú vôňu, skôr dezinfekciu, pri ktorej som mal pocit, že mi asi rozožerie všetky dýchacie orgány.

Jasmína ležala v bielej posteli. Prikrytá bielym paplónom. Hadičky od jej ruky boli buď priesvitné alebo červené. Celé jej telo bolo skoro biele. Stolička, steny, prístroje, svetlá....
Všetko bolo len biele!
Mal som pocit, že sa mi to všetko zlieva dokopy. Slzy sa mi nahrnuli do očí. Oprel som sa o posteľ aby som náhodou neskončil na zemi.
Pomaly som k nej pristúpil. Dotkol som sa jej ruky bola jemná a krehká. Bál som sa, že sa mi všetko rozpadne v rukách. Krk mala omnoho tenší ako pred tým, ruky a nohy tiež.
Bola naozaj úplne bez síl, bezbranná.