Súper (Montreal 5)

Kapitola 32

STEVE

„Takže, kedy máte prvú hodinu?" rýpol si do nás Luc v momente, ako sme si v šatni začali navliekať chrániče. Jeho otázka vyvolala výbuch smiechu u celého tímu. Jediní, kto sa nesmial, sme boli my traja – ja, Colin a Greyson.

„Zajtra večer," zašomral náš kapitán a zagánil na každého, kto sa posmešne smial. „Ešte stále sa môžete pridať v rámci utužovania vzťahov v tíme."

„Nie, nie, len to nie," Sam zdvihol ruky a zaškeril sa ako idiot. „Ale ak by to bolo možné, rád by som tam išiel a pozrel sa na to. Poprípade to odfotil, pretože to bude legendárne."

Hodil som do neho svoj uterák. „Tak na to zabudni."

Naše prekáranie pokračovalo aj na tréningu. Nanešťastie si to tréner všimol a dal nám tak do tela, že som sa ledva dovliekol domov. Všetko ma bolelo. Seriózne, mal som chuť ľahnúť si na zem hneď v chodbe a len sa nejako doplaziť do izby ako zombie. Colin vyzeral rovnako biedne, keď si hodil tašku s výstrojom na zem a zabuchol za nami dvere.

„Kto je to?"

Stuhol som v pohybe, keď som začul Rosie. Pohľadom som strelil do kuchyne, odkiaľ jej hlas prichádzal a zbadal som ju kľačať na kuchynskej linke. Niečo hľadala v hornej skrinke, ale to ma nezaujímalo. Nie, to ma vôbec nezaujímalo. Moju pozornosť okamžite upútalo to, čo mala na sebe.

Vyzeralo to ako nočná košeľa, ušitá z bieleho ľahkého materiálu, na konci zakončená drobnými volánikmi. Sotva jej zakrývala zadok, taká bola košeľa krátka. K tomu mala na nohách natiahnuté biele ponožky s červenými srdiečkami a rozpustené vlasy stiahnuté štipcom.

Obzrela sa a naše pohľady sa spojili. Ako v tranze som si vyzliekol bundu, neschopný odtrhnúť z nej zrak. Vyzerala ako prísľub všetkého, po čom som túžil. Doriti, aj napriek príšernej únave a bolesti všetkých svalov som cítil, ako mi stvrdol a od návalu vzrušenia sa mi takmer zakrútila hlava.

Colin vedľa mňa si odkašľal a buchol ma do chrbta. To ma prebralo. Zažmurkal som, akoby som sa prebudil z nejakého delíria a zamieril som k nej.

„Čo to tu stváraš?"

Odvrátila sa odo mňa a pokračovala v prehrabovaní v skrinke. „Hľadám jedno korenie, čo by som chcela pridať do omáčky. Demi mi tvrdila, že ho tu nájdem, ale akosi-."

Jej slová zanikli v piskote, keď sa postavil za ňu a položil som jej dlane na nahé stehná. Jej pokožka bola jemná ako hodváb. Mal som chuť skloniť sa a prejsť po nej jazykom. Toto dievča ma solídne pripravovalo o rozum.

„Nebojíš sa, že ti odfikne gule?" doľahol ku mne Colinov pobavený hlas, po ktorom nasledovali jeho tlmené slová. „Ahoj, zlato."

Nemusel som sa ani obzrieť a vedel som, že ho prišla privítať Demi. To mi bolo jedno. Sústredil som sa na Rosie, ktorá vyzerala, akoby sa premenila na sochu a využil som to, že predo mnou kľačala prakticky polonahá. Bez zaváhania som jej vkĺzol dlaňami pod košeľu a palcami som jej prešiel po okraji bavlnených nohavičiek.

„Máš priveľmi šmátravé ruky," poznamenala priškrtene, keď som zamieril vyššie. Zakvačil som sa prstami o jej nohavičky, akoby som jej ich chcel strhnúť a naklonil som sa k nej. Zľahka som ju pobozkal medzi lopatky a usmial som sa.

„To si ešte nič nevidela, Rosie."

„Našla si to?" zamiešala sa medzi nás Demi. Potlačil som otrávený ston aj prevrátenie očí, že nás prerušila. Nemohli sa proste s Colinom stratiť v izbe a robiť tam...čo ja viem...jednoducho hocičo?