Ink And Illusions |SK| girlXgirl

11. The woman in white

Keď sa Odette ešte v tú noc konečne dočkala prítomnosti Adlerovej bielych dverí na jej nekonečnej snovej chodbe, bola už takmer pripravená sa vzdať. Dnes musela ísť šéfredaktorka spať dosť neskoro, bohvie, čo jej vedomiu bránilo odpočívať.

Vošla dnu so smelým odhodlaním prameniacim z jej túžby odhaliť ako bola jej šéfka prepojená s jej prípadom a so smrťou Seamusa Beckhama. Na jej prekvapenie si uvedomila, že sa neocitla v jej kancelárii ako obyčajne, no namiesto toho vošla do nočnej ulice Chicaga. A nie len tak hociakej. Nachádzala sa odrazu na parkovisku redakcie Chicago Bulletin, osvetlenej len pouličnými lampami, ktoré boli hojne obletované moľami. Lialo ako z krhly, no to Odette nikdy neprekážalo. Práve naopak, privítala sviežosť dažďa v tomto dusnom období a nastavila na sekundu tvár k oblohe, aby si vychutnala kvapky, ktoré jej mohli voľne stekať po tvári.

Potom sa vydala ku zadnému vchodu budovy, stále trochu rozpačitá sa pokúšala vstrebať toto nové atypické prostredie. Kde vôbec bola Adlerová? Nečakala dlho, kým jej podvedomá otázka bola zodpovedaná. Šéfredaktorka vyšla z dverí redakcie a nasledovala ju slabo osvetlená postava ďalšej ženy. To bolo prvé znamenie, že tento sen nebol obvyklou fantáziou šéfredaktorky. Odette, ktorá začala pochybovať, či bola dnešná návšteva dobrý nápad, si rýchlo prehodila kapucňu cez hlavu a vošla rýchlo do úzkej uličky medzi budovami. Rozhodla sa, že nebude so snom interagovať hneď, radšej bude chvíľu pozovať, ako sa bude vyvíjať bez jej prezencie.

Adlerová postávala pri zabradlí, kde ju pred dosahom dažďa ešte ochraňovala kovová strieška, a zhovárala sa o čomsi s jej spoločníckou. Odette si na chvíľu myslela, že sa jedná o jej dvojníčku, pretože mala dlhé blond vlasy. Keď však pouličná lampa dožičila trošku svitu aj jej tvári, skonštatovala, že danú osobu nespoznáva. Bola mladá, konvenčne pekná a jej úsmev žiaril silnejšie ako ktorákoľvek z pouličných lámp. Bola celá v bielom. Oblečenú mala bielu zamatovú košeľu a bielu sukňu. Dodávalo jej to akýsi nádych nevinnosti a Odette sa zamýšľala, či tento obraz vytvorilo Adlerovej vedomie zámerne. A šéfredaktorka vyzerala byť tiež pre zmenu šťastná. Čosi na jej typicky chladnom rezerve teraz horelo ako fakľa. Nanešťastie nepočula, o čom sa dve ženy rozprávali, bránil jej v tom šuchot dažďa a kvapky búchajúce na plechovú striešku.

Vánok sa oprel do Odettinej tváre a privanul jej smerom premočený kúsok papieru. Zohla sa poň. Ukázalo sa, že je to starý leták na koncert, vytlačený na lakovanom papieri. Preletela očami po organizačných informáciách, kým nenarazila na dátum. Bol starý päť rokov. So šokom si uvedomila, že toto predsa len nebol obyčajný sen, toto bola spomienka.

Pravdivosť spomienok v celej svojej záhadnosti mala otáznu výpovednú hodnotu a menili sa podľa pocitov a nálad snívajúceho. Často sa z nich zachoval len nepatrný zlomok pravdy, hoci tkveli v skutočných dejoch. No vzhľadom na pamäť Adlerovej, ktorú Odette v jej snoch poznala ako presnú a ostrú ako britva, usúdila, že má dobrú šancu vidieť aspoň polovičatú pravdu. Ale opäť, sny sú vrtkavé a prchavé, často sa premieňajú do abstraktných obrazov, aj keď vychádzajú z reálnych spomienok.

Adlerová medzitým vytiahla dáždnik a s galantnosťou ponúkla ruku žene v bielom, ktorá ju bez váhania prijala. Ruka v ruke, pod jedným dáždnikom, sa spoločne vydali do dažďa. Odette pocítila náhlu obavu, že by sa sen mohol rozplynúť, ešte skôr než by stihla získať nejaké odpovede. A tak spontánne opustila svoj úkryt a pasívne nasledovala dve ženy. Kráčala popri stene susednej budovy, snažiac sa pôsobiť ako nezúčastnený okoloidúci, pričom sa ich chodníčky sa pomaly a nevyhnutne schádzali.

Srdce jej bilo v očakávaní, napätie rástlo s každým krokom. Keď prechádzala okolo nich, pocítila na sebe ich pohľady. Bola spozorovaná a už dávno nie inkognito.