Jasoles ✔️

Kapitola osemnásta - Dych ocele

   V Čarohrade, na Tatranskej univerzite pre mágov, dnes fúkal jemný vetrík. Od plesu ubehol takmer týždeň, po Nortonovi Dragarovi však nebolo ani stopy. Akoby sa bol úplne vyparil. Bohovia, po všetkom, po takej krásnej noci, sa vôbec neukázal. Jeho bozk bol nežný, no zároveň vášnivý. Prítomnosť tohto muža ma úplne paralyzovala. Prekvapilo ma, aké pocity vo mne vyvolal...

   Keby som mohol, zmocnil by som sa ťa tak, že by si na všetko zabudla. Na pochyby, na strach, na smútok. Nedokázala by si myslieť na nič iné, než na túžbu a na moje meno.

   Pokrútila som hlavou.

   Pohľad som upierala na rozkolísanú zrkadlovú hladinu, v ktorej sa odrážala vežička hradu, zahalená v rannom opare. Srdce mi bilo rýchlo a neisto, akoby sa snažilo predbehnúť myšlienky plné pochybností.

   Dlhé blond vlasy sa mi leskli v rannom svetle, pevne zviazané do vysokého vrkoča, ktorý mi splýval cez chrbát. Nechávala som ich tak, pretože mi dodávali pocit sily a kontroly. Moje oči, sýtomodré ako letná obloha, odrážali odhodlanie, ktoré som hlboko v sebe cítila. Tušila som, že to dnes nebude ľahké, ale bola som pripravená.

   ,,Musíš sa sústrediť, Adela," zaznel pevný hlas Marisy Jasnozrivej, ktorá neďaleko mňa stála. Bola to žena s pohľadom ostrým ako čepeľ, no hlasom takým jemným, že dokázal upokojiť aj najbúrlivejšie more strachu.

   Stisla som rukoväť meča. Zbraň bola ťažšia, než som očakávala – chladná oceľ sa mi zarezávala do kože, spôsobujúc bolesť, ktorá ma znovu a znovu presviedčala, že nemám na to, aby som sa stala tým, čo sa odo mňa očakáva.

   ,,Nevzdávaj sa. Meč je len nástroj, ale skutočná sila pramení z tvojho vnútra," pokračovala Marisa a pristúpila bližšie. Pokynula, aby som zdvihla zbraň.

   Pokúsila som sa poslúchnuť. Môj pohyb bol nešikovný a neobratný. Hlava sa mi zatočila, keď sa moje napäté svaly začali vzpierať pod tiažou ocele. Meč mi vypadol z ruky a s tichým cinknutím dopadol na kamennú dlažbu.

   ,,To nič," povedala Marisa, ani náznakom nepoukazujúc na sklamanie. ,,Ešte raz."

   Zhlboka som sa nadýchla, zavrela oči a upokojila rozbúrené myšlienky. Zodvihla som ho, tentoraz pomalšie, s väčším sústredením. Rukoväť bola stále ťažká, už som však necítila takú ostrú bolesť. Cítila som niečo iné. Prúd energie, ktorý prechádzal z ocele do mojich dlaní, až k srdcu.

   ,,Výborne. Vnímaj tú silu. Vnímaj ako sa mieša s tvojím telom. Meč nie je len zbraň, je to tvoj duch. Spoj sa s ním," šepkala Marisa, kým sledovala, ako sa postupne dostávam do rovnováhy. Krúžila okolo mňa ako sup a sledovala každý môj pohyb.

   Opäť som udrela, no tentoraz s väčšou istotou. Ostrá čepeľ preťala vzduch s jemným svišťaním. Pohyb stále nebol dokonalý, no v každom seknutí som zacítila zlepšenie, malý kúsok odvahy, ktorý som vkladala do každej ďalšej rany.

   ,,Zatvor oči, Adela," vyzvala ma Marisa po chvíli. ,,Nedívaj sa na meč. Nechaj intuíciu viesť tvoje pohyby. Svetlo vo vnútri je silnejšie než čokoľvek, čo môžeš vidieť."

   Poslúchla som. Zavrela som oči a sústredila sa na chladný dotyk ocele, na energiu, ktorá mnou prúdila. Pohyby začali byť plynulejšie, ako keď vietor hladí hladinu jazera. Prvotný odpor meča sa rozplynul a ja som vedela, že zbraň je teraz súčasťou môjho vlastného tela. Bolo to ako prvý  nádych po dlhom ponorení do vody – oslobodzujúce a posilňujúce.

   Marisa sa usmiala, keď zazrela zmenu v mojom postoji, v pohyboch, ktoré začínali pripomínať tanec. ,,Otvor oči," prikázala, a keď som tak urobila, pocítila som nával spokojnosti.