MUŽ BEZ TVÁRE (príbeh sa ešte tvorí)

Kapitola I.

O 5 rokov neskôr

Bolo ráno no v stajni sa už pracovalo v plnom prúde. Sarah, ako zvyčajne, nalievala vodu do napájadiel a dávala koňom žrať. Vtom sa rozleteli vrata a ako strela do stajne vbehla Erica a s viditeľným zúfalstvom na tvári pribehla k Sarah.
„Sarah! Zachráň ma! Prosím! Toto ja nedám!“

„Čo sa deje?“ Pýtala sa Sarah prekvapene.

„Čerti k nám zavítajú.“

Sarah sa na ňu nechápavo pozrela.

„Damian a Lawrence. Tí dvaja nevychovaní, rozmaznaní...“ Erica radšej vetu nedokončila.

Sarah si povzdychla a súcitne sa pozrela na Ericu.
„Neboj sa, to dáš. A keby niečo, som tu pre teba.“ snažila sa ju upokojiť. „Kedy majú prísť?“

„Dnes na obed.“ povedala dôrazne, „A budú tu na dve noci! A bez rodičov!!!“ povedala ešte dôraznejšie. „Dnes ráno ma s týmto zobudil oco. Vraj ,Bolo to spontánne rozhodnutie, tiež sme sa to dozvedeli len teraz'.“ Erica sarkasticky zaimitovala svojho otca.

Sarah si povzdychla. Damian a Lawrence Bensonovci sú Ericini bratranci - 12 ročné dvojčatá. Bývajú vo vedľajšom meste. Sú namyslení, rozmaznaní, drzí, robia hlúposti a robia si posmech z každého, s koho sa len dá. A rodičia im na to nikdy nič nepovedia. Vedela ako Ericu večne vytáčajú a aj jej samej mnohokrát šli na nervy. ,,Neboj sa, to zvládneme."

„Ja ti vravím, že toto bude peklo.“

Erica sa pokúšala nejak ukľudniť. Nakoniec sa pridala k Sarah a pomáhala jej. Ani si neuvedomili ako rýchlo im ubehol čas, a už počuli dupot koní a dva zvonivé chlapčenské hlasy. Sarah si všimla Ericin výraz, ktorý jasne dával najavo, že sa blíži pohroma.

Pán a pani Bensonovci ich už s úsmevom na tvári vítali. Dvaja zavalití chlapci s plavými vlasmi vbehli do stajne ako bomby.
    
„Čau Era!“ pozdravil Ericu Lawrence, hoci vedel, že túto prezývku neznáša.
    
„Nepribrala si trochu?“ začal do nej rýpať Damian a obaja sa pustili do hlasného smiechu.
    
„Že to hovoríš prave ty, Damian.“ bránila sa Erica, „Máte vôbec doma zrkadlo?“
    
„Nevšímaj si ich.“ šepla jej do ucha Sarah. Vedela, že je na svoju postavu citlivá, hoci má naozaj pekné ženské krivky.
    
Aj na obvykle vždy láskavú, pokojnú a trpezlivú Sarah to už bolo priveľa. Avšak napriek všetkým nervom, ktoré už v nej začínali kypieť, nazbierala v sebe všetok pokoj ktorý v nej zostal (no veľa ho už nebolo) a pokojným hlasom sa prihovorila chlapcom:
„Za prvé, Damian, gratulujem, práve si vyhral cenu za najmenej originálny vtip roka! Skús sa nabudúce radšej sústrediť na niečo iné, ako na to, čo ťa vôbec nemusí zaujímať. A za druhé, je na čase vziať si batožinu do izieb a my sa zatiaľ postaráme o vaše kone. Stretneme sa na obede o polhodinu, platí?“
    
Na veľké prekvapenie dievčat, chalani, hoci neochotne, počúvli. Vzali si batožinu a ako bleskovo sa objavili tak bleskovo aj zmizli.
    
O polhodinu neskôr sa majitelia a všetci zamestnanci stretli pri obede. Vždy jedávali skôr ako hostia. Sarah si, ako vždy, prisadla k Erice. Hoci Lawrence a Damian boli hostia, tak zvykli jedávať s nimi, keďže sú rodina spolumajiteľov. A dnes tomu nebolo inak. Chlapci do seba tískali jedlo akoby týždeň nejedli. A asi jediní, ktorí sa tomu tešili, boli kuchári. Sarah pri pohľade na nich už prestávalo chutiť jesť. A akoby toho nebolo dosť, sa Damián pozrel na dievčatá a s plnými ústami sa spýtal:

„Nechceli by ste ísť poobede von“
    
„Noo...“ začala sa vyhovárať Erica, „asi máme ešte dosť roboty v stajni aj v hoteli. Už nemáme toľko času ako kedysi.“
    
„Ale však kľudne choďte,“ usmiala sa na dievčatá pani Bensonová, „my spravíme robotu za vás. Pred obedom ste už dosť pracovali, užívajte si, kým ešte nie ste u nás oficiálne zamestnané.“
    
Erica sa na svoju matku usmiala. Keby Sarah nepoznala Ericu tak dobre, asi by aj uverila tomu, že je ten úsmev úprimný. Erica je dobrá herečka, ale Sarah sa už naučila rozoznať, kedy hrá divadlo. Naklonila sa k nej a snažila sa ju upokojiť.