MUŽ BEZ TVÁRE (príbeh sa ešte tvorí)

Kapitola II.

Sarah otvorila oči. Všade bola tma len plamene z krbu vrhali do tmy kus svetla. Sarah si uvedomila, že leží na niečom mäkkom. Na posteli. Posadila sa, pretrela si oči a silno ju zabolela hlava. Snažiac sa spomenúť si, čo sa stalo sa poobzerala po miestnosti. Bola malá, no bolo jasné, že patrí k nejakému bohatému sídlu, či dokonca hradu. Oproti nej stál horiaci krb. Bol tam tiež nejaký písací stôl so stoličkou, kreslo, polička a veľký šatník. Vedľa postele bol nočný stolík s dvoma zásuvkami. Hodvábne záclony sa jemne vlnili a poodkrývali veľké okná, z ktorých bolo vidieť na tmavé obrysy stromov a na nočnú oblohu plnú hviezd.
- Ako dlho som spala? -

Sarah sa začali vracať spomienky.
-Boli sme v lese. Objavili sa... Vlky, naháňali nás. Potkla som sa a vyzeralo to tak, že už bude po mne. Videla som pred sebou utekať Ericu, Lawrenca a Damiana. Nič si nevšimli. Och, dúfam, že došli domov v poriadku... Ale čo bolo potom?... Tuším... Aha, dupot a erdžanie koňa... meč... Vlky asi ušli. A... Potom ma niekto vzal... Sem?-

Bolesť v jej hlave stúpla. Rukami sa chytila za hlavu.
-Musela som si ju veľmi silno udrieť, keď ma tak bolí.-
Sarah pocítila akési nutkanie pozrieť sa na nočný stolík. Bola na ňom šálka akéhosi horúceho čaju.
-Zdá sa mi to, alebo to tu predtým nebolo? Zvláštne.- 
Vzala šálku do ruky a všimla si, že pod ňou bol akýsi papierik, na ktorom bolo napísané:

”Napi sa. To máš na bolesť hlavy.“

Privoňala si k čaju. Nevoňal veľmi vábivo. Sarah si odpila z čaju.
-Fuj, to je horké!-
Aj tak to však vypila. Ani nevedela prečo, ale verila tomu, kto jej ten čaj pripravil. Len čo prehĺta posledný glg, ju ako luskutím prsta prestala bolieť hlava.

Sarah sa postavila a prešla sa. Podlaha bola skrytá pod farebným kobercom a steny boli z kamenných tehál. Vyzerali byť veľmi staré.
-Mala by som nájsť toho, kto ma sem vzal. Pravdepodobne tu ešte bude.-
pomyslela si a vyšla drevenými dverami z izby. Prechádzala dlhou tmavou chodbou ktorú kde tu osvetľovali sviečky či svietniky. Sarah sa zastavila pri veľkom okrúhlom vyvesenom zrkadle.
-Ani som si neuvedomila, aké mám rozcuchané vlasy.-
pomyslela si a pokúsila sa ich aspoň trochu upraviť. Všimla si, že má na líci škrabanec.
-To mám asi z toho pádu.-
naklonila sa bližšie k zrkadlu aby naň lepšie videla. Odrazu ztuhla. V odraze videla za sebou siluetu v čiernom plášti s kapucňou. Jeho tvár sa pod ňou skrývala tak, že ju nebolo vidno. Teda, ak tam nejaká tvár vôbec bola. Hneď, ako si to Sarah uvedomila, pretrela si oči, aby sa uistila, či dobre vidí. Avšak keď ich znova otvorila, silueta zmizla. Sarah však stále mala pocit, že tam nie je sama. Schmatla svietnik ktorý bol položený na poličke vedľa zrkadla a otočila sa. Nikto tam nebol

„Haló?!“ zakričala do prázdna „Je tu niekto?!“ Nič.

Otočila sa zase k zrkadlu, no opäť v ňom videla len seba.
-Čo som sa už načisto zblázni...-
Sarah prešiel mráz po chrbte
-...la?-
Vzala nohy na plecia a rozbehla sa von z chodby. Srdce jej bilo ako o život. Priam zkĺzla schodiskom dole a pribehla k obrovskej bráne.

„Vidím, že ste sa už zobudili.“ ozvalo sa spoza jej chrbta.

Sarah zastala a ztuhla. Blížiace sa kroky v jej žalúdku vyvolali nepríjemný pocit. Zastavil sa tesne za ňou. Cítila, ako sa prstom pohrával s prameňom jej vlasov. Po tele jej opäť prebehli nepríjemné zimomriavky. Ruky držala pri tele a cítila, ako sa jej potia dlane.

„Takže vy budete Sarah, však?“

„A...áno,“ Sarah sa triasol hlas, „ako to viete?“

„Počujem ho. Vaše meno sa už pár hodín ozýva celým lesom. Tuším vás hľadajú... Mimochodom, ešte som sa vám nepredstavil. Som Muž Bez Tváre. Teda tak ma aspoň nazvali ľudia z mesta.“