Za Hranicou Koruny

2. Nový radca

Stáli vo svele z hradných okien, ktoré vrhali na tmavý trávnik oranžové obrazce. Cariope bola zadýchaná, vyčerpane prestupovala z nohy na nohu a spod sedla sa jej lial pot. Asta si zaborila tvár do jej hrivy a konečne si poriadne vydýchla.

,,Cariope, ďakujem ti," povedala, pričom kobylu hladila po krku. Tá jej namáhavo fŕkaním odpovedala. Asta jej bola neskutočne vďačná, že sa pre ňu vrátila. Nechcela si ani predstaviť čo sa mohlo stať, keby sa tam Cariope neukázala.

Keď sa nad tým zamyslela, mladík jej naháňal ešte väčší strach ako vlci. V hlave sa jej vyrojilo množtvo otázok? Prečo tam bol? Prečo sa ho vlci báli? Ako to, že jej nič nepovedal? Nevydal ani hláska, ani keď donútil vlčiu svorku utiecť. A najmä - kto to bol? Asta sa chvíľu pohrávala s myšlienkou, či bol vôbec zo sveta živých. Možno to bola zablúdená duša nejakého mladého horára, ktorá si nedokázala nájsť nové telo, lebo bola hlboko v lese. Ale vyzeral tak skutočne...

Aste pri tom pomyslení prebehli po tele zimomriavky.

Asta, veď sa vzchop! Povedala si v myšlienkach. Vyrastala si v lese celý život, nevystraší ťa nejaká obyčajná svorka vlkov a náhodný okoloidúci!

Aj napriek tomu, že dobre vedela, že to nebola obyčajná svorka a tiež, že mladík nebol len náhodný okoloidúci, tak jej to pomohlo sa donútiť zoskočiť z koňa a odniesť ho do stajne.

Po tom, čo sa postarala o vyčerpanú Cariope sa vydala smerom k sokoliarni za Rensaiom. Vedela, že Rensai je v sokoliarni zvyčajne ešte dlho do noci avšak keď videla, že je tam tma, tak usúdila, že je skutočne už veľmi neskoro.

Spoza chrbta od lesa sa ozval hluk, rôzne pokriky a štekot psov. Otočila sa a videla množstvo oranžových svetiel poskakujúcich pomedzi stromy. V zápätí z lesa vybehlo množstvo koní s jazdcami aj ľudí so psami na remeňoch, každý držiac v ruke fakľu.

Keďže Asta stála v svetle okna, väčšina si ju hneď všimla a vyrazila k nej. Kým si vôbec uvedomila, čo sa deje, tak začula Rensaiov hlas.

,,Asta! Tak som sa o teba bál!"

Docválal k nej prvý, zoskočil z koňa a zovrel ju v náručí. Prekvapená Asta sa nezmohla na slovo, ani na žiaden pohyb a tak iba stála prikovaná v zemi oblapená Rensaiovými dlhými rukami. Po krátkej chvíli ju pustil.

,,Si v poriadku?" spýtal sa jej vystrašene. Kým mu Asta stihla odpovedať, že sa jej nič nestalo, ozval sa hrozivý hlas.

,,ADRASTEA!"

Spoznala v tom svojho otca. Znel vystrašene aj nahnevane zároveň. Asta vedela, že má problém, keďže kráľ ju takmer nikdy nevolal jej celým menom. Očividne bola preč tak dlho, že zorganizoval pátraciu akciu.

Kráľ od nej odstrčil Rensaia a drsne ju chytil za ramená. Mlčky si ju prezrel a keď usúdil, že je v poriadku, poriadne ju vyhrešil.

Asta len mlčky počúvala s pohľadom sklopeným do zeme. Pokašľala si to, a dobre to vedela. Mala sa otočiť ešte pred zotmením.

Skupinkou hľadačov prešla vlna šepotu a zrazu všetci sklonili hlavy.

Nie, nie, nie...Pomyslela si Asta.

Na trávniku pred hradom sa z čista-jasna zjavila jej matka oblečená v honosnom fialovom župane, s narýchlo uloženou korunou na hlave. Išiel z nej obrovský rešpekt, niekedy mala pocit, že aj sám pán kráľ sa jej bál. Obaja - Asta aj jej otec - na ňu vyjavene pozerali.

,,Opäť si bola poľovať," povedala pomaly, ,,a ešte sme museli, kvôli tebe zobudiť pol kráľovstva, len aby ťa našli."

Každé slovo hovorila jasne a s hrozbou v hlase. Znechutene sa pozrela na jej oblečenie a vrhla vražedný pohľad na svojho manžela, ktorý jej to všetko dovolil. Asta vedela, že je zle.