Bratislavský Expres

Spoveď v poslednom vlaku

17. marec 2024, 8:15 ráno, niekde medzi Košicami a Bratislavou

Ranné slnko sa snažilo preniknúť cez husté sivé mraky, ktoré sa rozlievali nad zvlnenou slovenskou krajinou. Vo vnútri moderného, rýchlo sa rútiaceho vlaku smerom na Bratislavu vládla tichá atmosféra. Cestujúci boli ponorení do vlastných myšlienok, zatiaľ čo sa scenéria mihala za oknom.

Miroslav Kovář, muž, ktorého meno bolo synonymom pre moc a vplyv, sedel v jednom z privátnych kupé a uprene hľadel na ubiehajúcu krajinu. Myseľ tohto politika a podnikateľa, ktorá bola zvyčajne bystrá a vypočítavá, bola teraz zahalená myšlienkami, ktoré s bežným pracovným programom alebo obchodmi nemali nič spoločné.

Miroslav bol muž, ktorý vybudoval svoje impérium na bezohľadnosti, muž, ktorý chápal, že moc sa má využívať, zneužívať a nikdy nespochybňovať. Stúpal hore vo svete politiky a biznisu s prefíkanosťou, ktorá zanechávala jeho rivalov v prachu. Mal rešpekt kolegov, lojalitu svojich zamestnancov a lásku svojej rodiny. Aspoň takú fasádu starostlivo budoval roky.

A predsa, ako tam sedel v dokonale padnúcom obleku, ktorý mu teraz pripadal príliš tesný, cítil na sebe ťarchu všetkého, čo doteraz nikdy nepociťoval. Ruky sa mu jemne chveli, a tak ich zovrel, aby sa upokojil. Správa, ktorú dostal len pred niekoľkými dňami, stále ozývala v jeho mysli, prázdna a neodpustiteľná.

Rakovina. Terminálna. Jeden mesiac života.

Tieto slová mu oznámil onkológ s klinickou ľahostajnosťou, muž, ktorý pravdepodobne tú istú vetu vyslovil už nespočetnekrát. Pre Miroslava sa však svet v tom momente zrútil. Všetky peniaze, všetka moc, všetok vplyv – nič z toho ho teraz nemohlo zachrániť. Nič z toho nemalo význam.

Ako vlak hladko prechádzal po koľajniciach, Miroslavove oči sa presunuli z okna na malé kupé okolo neho. Pohľad mu padol na muža, ktorý sedel o niekoľko sedadiel ďalej, oblečeného v jednoduchom čiernom rúchu kňaza. Kňaz mal hlavu sklonenú, prsty sa pohybovali rytmicky po ruženci. Miroslav vždy považoval náboženstvo za nástroj, niečo, čo sa dá využiť na získanie verejnej priazne alebo na udržanie más v pokoji. No teraz, s blízkosťou smrti, pocítil túžbu po spovedi.

„Otče,“ oslovil Miroslav, čím prerušil ticho v kupé. Kňaz zdvihol hlavu a jeho oči sa s pokojnou zvedavosťou stretli s Miroslavovými. „Vypočujete moju spoveď?“

Kňaz, otec Anton, bol na chvíľu prekvapený. Bolo zriedkavé, že ho niekto oslovil tak priamo, najmä v takom prostredí. Študoval muža pred sebou – na jeho tvári bolo niečo známe, istá arogancia, ktorá teraz dostala príchuť zúfalstva.

„Samozrejme,“ odpovedal otec Anton tichým hlasom. Posunul sa v sedadle, aby sa mohol Miroslavovi otočiť čelom. „Čo ťa trápi, synu?“

Miroslav zaváhal, slová mu uviazli v hrdle. Nikdy sa v živote nikomu nepriznal, nie naozaj. Ale čo teraz mal stratiť? „Som muž, ktorý má všetko,“ začal trpko. „Bohatstvo, moc, rešpekt. Ale teraz už to neznamená nič. Umieram, otče. Hovoria, že mám ešte mesiac.“

Otec Antonove oči sa mierne rozšírili prekvapením, no rýchlo sa spamätal. „Je mi to ľúto,“ povedal pevným hlasom. „Ale prečo hľadáš spoveď teraz?“

Miroslav sa oprel v sedadle a jeho pohľad sa uprel na strop, akoby tam hľadal odpovede. „Spravil som veci,“ povedal pomaly. „Strašné veci. Využil som svoju moc na zničenie životov, aby som sa stal bohatším, mocnejším. Bol tam jeden park, národný poklad, plný starých stromov. Miestni a niekoľkí ochrancovia prírody sa ma snažili zastaviť, aby som ho nevyťal. Ignoroval som ich. Najal som ľudí, aby ich zastrašili, aby zmizli. Všetko len preto, aby som mohol postaviť luxusné letovisko, ktoré mi prinieslo milióny.“

Zastavil sa a ťažko prehltol. „Bol som neverný svojej žene, nespočetnekrát. Oddával som sa každému nerestiam – drogám, alkoholu, ženám. Všetko za maskou oddaného rodinného muža a uznávaného vodcu. Ale teraz... teraz to všetko vyzerá bezvýznamne.“

Otec Anton počúval mlčky, jeho výraz nečitateľný. Miroslavova spoveď nebola prvou svojho druhu, ktorú počul, hoci možno najexplicitnejšou. No niečo na mužovej prázdnote v ňom rezonovalo.

„A teraz, keď je smrť tak blízko,“ pokračoval Miroslav, „necítim nič. Žiadny strach, žiadnu ľútosť, len… prázdno. Ani neviem, prečo som žiadal o túto spoveď. Nikdy som v Boha neveril, nie naozaj. Ale myslel som si, že možno... možno by to mohlo pomôcť. Možno by mi Boh mohol pomôcť.“

Otec Anton na chvíľu zostal ticho, prsty stále držali ruženec. Potom prehovoril, jeho hlas bol pokojný, ale postrádal zvyčajnú vrelosť. „Veríte v Boha, pán Kovář? Alebo len hľadáte niečo, čoho by ste sa teraz mohli chytiť, keď vám bolo všetko ostatné odňaté?“

Miroslavov pohľad klesol na jeho ruky, ktoré teraz spočívali v lone. „Neviem,“ priznal. „Asi je to skôr to druhé. O náboženstvo som sa nikdy príliš nestaral. Ale teraz, čo iné mi zostáva?“

Kňazove ďalšie slová boli tiché, ale prenikli ticho ako nôž. „Boh neexistuje, pán Kovář. Aspoň nie v tom zmysle, ako by ste dúfali.“

Miroslav zdvihol hlavu prudko, jeho oči sa zúžili v zmätku a hneve. „Čo tým myslíte? Ste kňaz. Máte ponúkať spásu, odpustenie.“

Otec Antonov výraz sa nezmenil. „Hovorím, že rozhrešenie, ktoré hľadáte, nepríde od vyššej sily. Musí prísť z vás samotného. Musíte sa postaviť temnote, v ktorej ste žili, a či máte mesiac alebo len okamih, musíte nájsť spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Alebo nie. Výber je na vás.“

Miroslav hľadel na kňaza, jeho myseľ sa točila. Očakával útechu, cestu z beznádeje, ktorá ho pohltila. Namiesto toho zostal s ďalšími otázkami, s väčšou neistotou.

Skôr ako mohol odpovedať, vlakom prešla náhla, násilná triaška. Svet vonku explodoval ohlušujúcim rachotom a v okamihu sa pokojnú krajinu zmenila na oheň a chaos. Vlak sa prudko zatriasol, kov s bolestným zavíjaním praskal a Miroslav bol odhodený zo svojho sedadla, jeho telo narazilo na stenu kupé.

V tom poslednom, strašnom okamihu, keď ho plamene pohltili, Miroslav pocítil ohromnú, dusivú prázdnotu. Nebol čas na strach, nebol čas na ľútosť – len drvivé uvedomenie, že všetko, čo vybudoval, všetko, čím bol, bolo preč v okamihu ohňa a dymu.

A potom, už nebolo nič.