You make me strong.

Chapter 1

Zatvorím skrinku a vyberiem sa smerom k svojej triede. Pozerám sa do zeme a snažím sa ignorovať pohľady ostatných. Niektoré pohľady sú znepokojené, niektoré znusené a niektoré ľútostivé. Snažím sanevšímať si ich. Vojdem do triedy a sadnem si do poslednej lavice. Nikto si vedľa mňa nesadne. Vyberem svoj mobil, zapojím slúchadlá a pustím hudbu najhlasnejšie ako sa dá. Mám ju tak nahlas, že nepočujem ani keď vojde do triedy učiteľka.

"Slečna Scottová, dúfam že vás neruším." Ozve sa naša veľmi "milá a sympatycká" učiteľka slečna Cassidy. Má okolo pädesiatky ale je strašne nízka. Má len okolo 155 centrimetrov. Nosí úzke okuliare a vlasy má vždy v nízkom drdole. Oblieka sa prevažne do-podla nej- konzervatívneho oblečenie. V podstate oblečenia z piateho storočia. Keby som ju mala definovať mohla by som povedať "malá drzá mrcha". Dala som si dole slúchadlá a mobil odložila do tašky.

"Nie," zamrmlem a pozriem sa do učebnice angličtiny. Slečna Cassidy mi venuje ešte jeden škaredý pohľad pred tým než sa otočí späť k tabuli.

*posledná hodina*

Máme poslednú hodinu. Hodinu geografie. Práve preberáme Afriku. Učiteľku som prestala vnímať už v prvých pätnástich minútach jej rozprávania. Hrám sa s peračníkom a rozmýšľam. Rozmýšľam nad svojim zvráteným životom. Všimnem si intenzívny pohľad mojej spolužiačky. Myslím že sa volá Jessica alebo tak nejak. Neznášasm keď sa na mňa ľudia pozerajú. Keď si všimne že na ňu nechápavo pozerám, odvráti pohľad. Nechám to tak a chystám sa otvoriť knižku, no zazvoní.

"Konečne," Poviem potichu sama pre seba a vyjdem s triedy. Zastavím sa pri skrinkách aby som si tam vložila učebnicu s geofrafii.

"Megan, počkaj." Počujem za sebou hlas a to ma núti zastaviť. Otočím sa a uvidím dievča. Dievča ktoré sa na mňa cez Geografiu tak pozeralo.

"Ahoj, ja som Alyssa." Hovorí mi vysoká blondýnka s premaľovaným ksichtom.

"Ty máš prefarbené vlasy?" Pýtam sa jej. Viem, výborná otázka na zoznámenie.

"Áno, prečo ťa to zaujíma?" Pýta sa s núteným úsmevom. Je taká falošná až mi z je toho zle.

"Ja len tak..." Už odtiaľto naozaj chcem čo najskôr vypadnúť.

"Vyzeráš celkom dobre. Mohla by si ku mne dnes okolo šiestej prísť." Povie a strčí mi do ruky papierik s adresou jej domu a odkráča. Vážne sa s ľudmi kamaráti za to, ako vyzerajú? To je úbohé.

Vídem som zo školy a cestou vyhodím papierik do koša. Nechcem kamarátov. Hlavne nie takýchto. Nechcem hocijakých kamarátov. Vystačím si sama. Som uzavretá do seba a je mi dobre. Prehovorím len pár krát za deň. Aj to len po krátkych vetách. Nemám potrebu rozprávať viac. Mama ma už pár krát posielala k psychológovy.No potom to vzdala pretože moje odmietanie bolo neodbytné a preto lebo vedela že to je aj tak zbytočné.

Nemám chuť ísť domov a tak idem do kaviarne. Objednám si perníkové laté a čokoládový muffin a sadnem si do rohu kde naokolo niesú žiadny ľudia. Z čiernej tašky cez plece si vytiahnem knihu a opäť zapojím slúchadlá do svojho mobilu. Chvíľu si čítam kým mi čašníčka nedonesie moju objednávku. Ticho jej poďakujem a odpijem si z latté zatiaľ čo sa zahľadím na obal mojej knihy. Opakovane prebieham očami po nadpise. The fault in our stars. Alebo na vine sú hviezdy. Čítam tú knihu už štvrtý krát a stále som ju nepochopila. Jasné, rozumiem tomu, že to dievča má rakovinu. Chápem jej život. Dokonca sú moje myšlienky identické s tými jej. Ale nechápem, ako môže do jej života vstúpiť chlapec a celý jej ho zmeniť? Ako môže jedno slovo zmeniť jej život k lepšiemu. Láska. Áno to je ono, to slovo. Láska. Ten chlapec ju zmenil. Ukázal jej pozitívnu stránku. A toto presne nechápem. Ako môže jeden človek všetko zmeniť? Nijak. Je to len kniha. Lenže všetky tie city ktoré sú vtej knihe opísané, všetky tie pesimistické myšlienky, sú pravdivé. Musia byť. Musia byť, pretože ja ich mávam poslednú dobu stále. Lenže ak sú tie myšlienky pravdivé, prečo by si autor vymýšlal moc lásky? Nerozumiem láske a neverím v ňu. Láska je pre mňa len pocit. Tak isto ako smútok, šťastie, radosť, frustrovanie, tak isto je aj láska. Krátkodobý pocit. Veľa ľudí hovorí, že pravá láska trvá večne. Ale to nie je pravda. V poslednom čase som sa naučila, že nič netrvá večne. Naučila som sa, že keď si smutný, prejde ťa to. No aj keď si šťastný, odíde to tak rýchlo ako to prišlo. Tak isto je to aj s láskou. Rýchlo prejde a vy sa raz zobudíte a uvidíte vedľa seba ležať človeka o ktorom ste si mysleli, že je ten pravý. Človeka ktorý je manžel a otec vašich troch detí. A hlavne človeka, ktorého nemilujete A potom už nebude cesty späť. A to je dôvod prečo som taká uzavretá a nemám žiadnich priatelov, Skrývam pred láskou. Láska sa vytratí a zostane len smútok. To je jediná vec ktorú teraz prežívam. No viem však, že tiež nebude trvať večne. Raz príde deň keď sa to skončí. Všetko moje utrpenie pominie a potom mi bude konečne dobre. Skončí ten pocit strachu, a sklamania a s ním sa skončí aj môj bezvýznamný život a ja viem, že ten koniec sa už blíži.

Postavím sa a svoje dopité latté nechám na stole spolu s pár bankovkami. Zoberiem si tašku a so slúchadlami ešte stále v ušiach sa vyberám smerom k východu a následne domov. Zrazu sa mi skotúľa políci slza keď počujem pesničku ktorá mi práve hrá v Iphone. Pripomína mi to všetko. To, ako ma zradili moji prietelia, to ako mojim rodičom povedali tú najotrasnejšú správu akú kedy počuli a to, ako som si uvedomila že namám srdce. Ja viem, znie to absurdne. Každý predsa má srdce. No ja citím že na mieste kde by som ho mala mať je prázdno. Iba jedna gigantická, obrovská čierna diera, ktorá sa mi vytvorila vtedy, keď som to najmenej čakala a vtedy, keď som sa začala cítiť sama na tomto obrovskom svete. A tento pocit pretrváva dodnes.

Hi babes:DDD Toto je môj nový príbeh. Viem, ešte je to mätúce, no v ďalšej časti by sa to už malo trošku objasniť. Chapter venujem @proste_peta. Takže táto je for you:* Hviezdičkujte, komentujte a pridávajte do knižníc:)) Hope you like it.

-Simii<3