You make me strong.

Chapter 2

Je to ako každé ráno. Vstanem, dám si rýchlu sprchu, rýchle raňajky, zoberiem si tašku a rýchlim krokom smerujem ku škole. Do triedy prídem tesne po zvonení, no našťastie tu ešte učitelka nieje. Sadnem si do lavice a čítam knižku. Do uší si strčím slúchadlá, no hudbu nezapnem. Len chcem aby ma nikto neotravoval.

"Ahoj." Doletí za mnou Alyssa. Snažím sa ju ignorovať aby si myslela že ju nepočujem. No to ju neodradí.

"Prečo si sa včera u mňa nezastavila. Myslela som že budeš rada keď môžeš prísť ku mne." Hovorí tak preafektovane až sa to nedá počúvať.

"Asi si sa zmýlila." Šepnem a neodtrhnem zrak od knižky.

"No tak toto nie zlatíčko. Asi ma dobre nepoznáš lebo ak by áno vieš, že ja sa nikdy nemýlim." Hovorí a máva mi ukazovákom pred tvárou.

"Fajn, tak teraz ťa už poznám a ty môžeš zdvihnúť ten svoj malý snobský zadoček z mojej lavice a presunúť ho k tvojim tupým a povýšeneckým kamarátov." Odtrhnem zrak od knihy a ironicky sa na ňu usmejem. Ani si neuvedomím že sa na nás pozerá skolo celá trieda s pootvorenými ústami. Asi sú prekvapený koľko toho dokážem povedať. Rovnako je na tom aj Alyssa. Neviem čo to do mňa vošlo ale už si nechcem nechať stúpať po hlave. Nie od takýchto ľudí. Vyzerá že mi chce niečo povedať no do triedy vletí učiteľka pani Bakerová, učiteľka fyziky.

"Slečna Collinsová, nemáte miesto?" Vyletí na ňu jedna z našich "milých" učiteliek.

"Mám pani Bakerová." Povzdychne si Alyssa, hodí na mňa ešte jeden škaredý pohľad a smeruje k svojmu miestu.

***

Práve zazvoní z poslednej hodiny čo oznamuje že vyučovanie končí. Zabalím si do tašky peračník a smerujem k východu. Keď výdem zo školy rozhodnem sa ísť do kaviarne. Prejdem cez cestu na chodník. Znovu ten každodenný stereotyp. Ráno sa ponáhľam, prežijem školu, idem do kaviarne, prídem domov, učím sa a idem spať. A na ďalší deň to isté. A potom znovu a znovu. Kráčam a zastavím až pri malej budove s názvom "Manen cafe". Hneď ako vojdem, zamierim k pultu a objednám si horúcu čokoládu. Asi o päť minút mi predavačka nižšieho vzrastu podáva čokoládu a ja zamierim smerom k stolom. Obzriem sa s úmyslom nájsť nejaké voľné miesto no v tom do mňa niekto vrazí a ja vylejem čokoládu na zem.

"Prepáč, ja-ja nechcel som..." Ospravedlňuje sa mi modrooký chalan s čiernymi vlasmi.

"To je v pohode. Mala som sa lepšie pozerať na cestu." Venujem mu falošný úsmev no on sa mračí.

"Nie to nie je v pohode. Vieš čo? Kúpim ti ďaľšiu." Hovorí keď si sadnem k stolu v rohu a skôr ako mu na to niečo stihnem povedať, otočí sa a odkráča preč. Pokrútim nad ním hlavou. Po chvíli prichádza aj s čokoládou v ruke a prisadne si. Podá mi čokoládu a usmeje sa na mňa zatiaľ čo si odpíja zo svojej.

"Mimochodom som Adam. Adam Carter." Venuje mi daľší s jeho žiarivých úsmevov.

"Megan Scottová." Poviem a pousmejem sa. Asi prvý krát za dnešný deň som sa úprimne usmiala. Nemám v zvyku sa usmievať. Nemám na to dôvod. Naša škola je plná ľudí ktorý sa usmievajú bez dôvodu. Jednoducho sa usmievajú stále. No ja taká nie som. Nerada komunikujem z ľudmi takže aj táto konverzácia mi bola proti srsti.

Venuje mi pohľad keď si všimne že som svoju čokoládu už dopila.

"Nechceš sa ísť ešte niekam prejsť?" Povie a znova sa na mňa usmeje. Na jeho líci sa objavý jamka.

"Okay," Poviem a odvrátim od neho pohľad. Nechcem si ho moc pustiť k telu. Keď zaplatí výdeme spolu von z kaviarne.

"Povedz mi niečo o sebe." Vyletelo zo mňa. Panebože to akože fakt Megan? Nechceš si nikoho pripúštať k telu! A navyše nič trápnejšie si povedať nemohla? Nadýchne sa pred tým než začne rozprávať.