You make me strong.

Chapter 3

Vyzujem si topánky a namierim si to smerom ku schodom. Na tvári mi ešte stále pohráva mierny úsmev, preto sklopím hlavu k zemi.

"Ahojte." Pozdravím rodičov keď prejdem popri obývačke.

"Ahoj mladá dáma kde si doteraz bola?" Otočí sa na mňa mama z gauča.

"Mala si byť doma pred troma hodinami." Dodá ocko prísnym tónom.

"Áno ja viem, prepáč ale bola som sa poprechádzať a tak nejak som pozabudla na čas." Poviem celkom pravdivo a pri slove poprechádzať sa znova pousmejem.

"V poriadku. No nabudúce by som bola rada ak by si nám dala vedieť kde si a kedy sa vrátiš." Povie mamina a ja okamžite prikývnem.

"Nechceš večeru?" Spýta sa mamina keď už vychádzam po schdoch.

"Nie som hladná." Poviem a odkráčam preč.

Otvorím dvere od mojej izby a čiernu tašku hodím niekde do kúta. Hneď si to namierim do kúpelne kde si dám rýchlu sprchu a potom si pustím nejaký seriál.

***

Som v triede a snažím sa vnímať učenie. No nejde to. Jediné na čo teraz myslím je to, prečo sa neozval. Zrejme som ho vydesila. Nemala som mu to hovoriť. Viem, hovorila som, že si ho nechcem pripustiť k telu, no niečo ma k nemu ťahá a núti s ním tráviť čas. A ja neviem čo to je. No najhoršie je, že sa tomu nedokážem ubrániť. Nedokážem, nevládzem, nechcem. Je jedno ako to nazveme. No on sa neozval. Neozval sa už štyri dni a vo mne stále rastie pocit že sa ani neozve.

Po vyučovaní výjdem zo školy a zistím že totálne leje. Chcem si zavolať taxík keďže naša škola je pred najrušnejšou ulicou v Londýne. Nejaký mi nezastavý.

"Štastie" Zamrmlem. Odrazu za sebou počujem niečí smiech.

"Zdá sa mi že potrebuješ odviesť." Počujem za sebou ten slizký hlas ktorý som vživote už nechcela počuť. Len záporne pokrútim hlavou a zhnusene sa na neho pozriem.

"No tak, pusinka nehraj to na mňa. Ja viem že nemáš odvoz a pochybujem že tvoj zazobaný tatko pre teba príde."

"Daj si pozor na jazyk Smith." Zasyčím naňho a obzriem sa naokolo pre nejaký taxík. Ako naschvál nejaký nejde.

"No ták, nehraj sa na nedostupnú a poslúchaj. Nastúp a ja ťa odveziem. Ocko s mamičkou na teba už určite doma čakajú tak buď dobré dievča a poď." Snaží sa ma chytiť za ruku no ja sa mu šikovne vyšmiknem.

"Odpáľ Tomas." Poviem skrz zuby no pozerám sa vpred. Som premočená do nitky a začína mi byť zima.

"No pŕ, mačička. Toto si od teba vyprosím." Skrčí obočie a ja konečne nájdem volný taxík.

"A ja si zas vyprosím aby si ma oslovoval ako keby som bola posledná šlapka. A vidíš ani jednému z nás sa to nesplní." Žmurknem naňho a otočím sa smerom k tomu taxíku. Otvorím dvere a sadnem si do zadu.

"Dobrý deň." Pozdraví sa mi starší pán okolo šesťdesiatky so šedivými vlasmi a sympatickým úsmevom.

"Dobrý." Odzdravím takmer nečujne.

"Tak kam to bude?" Pýta sa ma a na jeho tvári stále pohráva široký úsmev.

"Adisson road 24 prosím vás." Nadiktujem mu a na tvári sa mi tiež objavý malý úsmev. Auto zapradie a my vyštartujeme.

"Môžem sa ťa niečo spýtať?" Venuje mi krátky pohľad a potom sa pozrie opäť na cestu.

"Samozrejme." Odpoviem pohotovo.