Život na kolieskach

2. kapitola

Moje oči zamierili na tabuľu s názvom: Povolená stavba korčuliarskej dráhy Slovenským korčuliarskym zväzom. Neverila som vlastným očiam. Nevedela som sa nadychnúť. Iba som tam stála ako prilepená. Takže môj sen sa predsa splní. Nemusím prestať korčuľovať. Budem mať kde trénovať. Áno. Zatiahla som si korčule a rýchlo som mierila domov. Pred bránou ma čakala Miška. "Ahoj" pozdravila mi. Nepozdravila som sa jej iba sa na ňu mlčky pozerala. "Mia ja viem , že si na mňa nahnevaná aj viem čo pre teba korčuľovanie znamená a ako tvoja najlepšia kamarátka nemôžem za teba rozhodovať. Prepáč mi to" nariekala. Prekvapilo ma, že tak rýchlo sa mi prišla ospravedlniť."Je to vpohode, poď musím ti niečo povedať" pozvala som ju dnu.

Sadli sme si na posteľ, ja som jej rýchlo vyrozprávala čo sa týkalo korčuliarskej dráhy, že budem môcť trénovať tam a ona sa tešila tak isto ako ja. Veľmi."Mia a ty mi neuveríš čo sa za tu chvíľu stalo mne " začala" vrátila som sa naspäť do školy aby som našla Martina. A bol tam pred bránou školy. Ja som mala pocit ako keby ma tam čakal. Tak som sa mu predstavila, začali sme sa prechádzať, spoznávať a zistili sme , že máme toho veľa spoločného." neskutočne sa Miška tešila. "A vieš čo ešte ?" opýtala sa ma. Ani som netušila čo mi tým chce naznačiť tak som iba nastrojila nechápavý výraz. " Ja som sa s ním vyspala" už skoro kričala " a nikdy som nebola taká nadržaná ako pri ňom a potom to ukončil vetou , že sa vidíme zajtra v škole." Nemala som slov. Nevedela som čo jej mám na to povedať. Naznačila som jej ,že som unavená ,že už by mala ísť. Objala ma a s radosťou odišla.

Vedela som , že Miška je taká hŕŕŕ , ale že až tak. Ale ja som to neriešila. Pre mňa bolo podstatné to, že o pár mesiacov sa mi začne spĺnať sen.

September ubehol ako voda. A na korčuliarskej dráhe sa vôbec nepracovalo. Bolo mi to veľmi ľúto. Jeden októbrový večer ma zavolala Miška von. Ale čo som už vôbec nečakala , že s nami išiel von aj Martin. Neviem sa baviť s chlapcami jednoducho to nieje moja parketa. A tak som mlčky ostala stáť pred domom a rozmýšľala som či s nimi mám ísť. No nakoniec ma Miška prehovorila. Boli sme vonku asi hodinu a z toho som prehovorila asi 3 vety. Keď sme si sadli na lavičku tak Martin začal byť úchylný no Miške to neprekážalo. " Ja už radšej pôjdem domov" rýchlo som vstala z lavičky a išla. Za sebou som iba začula ako sa Miška začala vzdychať a sa smiať. No mala som dosť.

Celá zima ubehla veľmi rýchlo a nudne. Prišiel marec a s ním aj talentovky a prijímačky. Ja som išla na Obchodnú akadémiu a vôbec som sa nebála, pretože cez zimu som sa snažila čo najviac nabifliť. Keď som išla z príjimačiek čakalo ma veľmi pekné prekvapenie. Našla som plagát na ktorom písalo, že 20.3 sa uskutoční otvorenie korčuliarskej dráhy a s ním aj prvé preteky pre nás dedinčanov. Doma som si to naznačila v kalendári a už len odratávala dni. A ako to vyzerá s Miškou ?? No celú zimu sme sa skoro ani nerozprávali, pretože ona bola vkuse so svojím Martinkom a ja som na neho nemala náladu. Ale Miška mi sľúbila, že ma na tie preteky príde podporiť.

Keď prišiel deň D mala som veľkú radosť, ale cítila som , že mám trochu trému. Rodičia mi popriali veľa štastia a že nech to vyhrám. Divila som sa prečo ma nešli povzbudzovať, ale mamka mi iba povedala toľko. " Ja sa nemôžem pozerať na to keby sa ti dačo stalo" Nikdy som ju nechápala. Najedla som sa a išla som pomaly na dráhu. Keď som prišla tam bol to neopísateľný pocit čo som cítila.

No koniec ďalšej časti. Uvidíme ako sa Mia popasuje s pretekmi. Vyhrá ??? Alebo spadne??? A čo keď vôbec neodštartuje ??? O pár dní bude ďalšia časť. Tešíte sa ???