Sophie Moritable (FanFiction na Percyho Jacksona)

3. Kapitola: prvý boj a nová priateľka

V minulej kapitole:
,,Pozor, Bob!" Zakričal 'jednookáč', ktorý mal hnedé nohavice a žlté tričko. No zakričal neskoro. Boba som trafila do kolena. Síce som mierila na hruď, ale veď aj tak to bol prvý pokus. A to sa cení.
Teraz:
Šíp mu ostal v kolene, no nevyzeral že by mu to vadilo. Skôr vyzeral, že ho to ešte viac rozzúrilo. Rozbehol sa za mnou, no ja som ostala stáť. Nohy som mala ako z olova.
Vystrelila som znova. Tentoraz som mierila na plece. Zase som nestrelila tam, kde mierim. Trafila som lakeť.
Rozzúrilo ho to ešte viac a zrýchlil v behu. No to už som vystrelila ďalší šíp. Mierila som na hruď, no trafila som Boba do jeho citlivého miestečka. V momente zastal a prebolia v páse od bolesti.
,,Jack! Pomoc!" zakričal ubolený Bob. Jack sa mu rozbehol na pomoc.
Ahaaa, pomyslela som si, vždy keď niekde mierim, tak šíp dopadne o trochu nižšie, ako by som chcela. A vtedy som pochopila. Namierila som asi 30 centimetrov nad Bobovu hlavu a pustila šíp. Trafila som presne. Bob sykol od bolesti a rozpadol sa na zlatistý prach.
Juchuu, potešila som sa, jedného mám za sebou... ale jeden ma ešte čaká...
Natiahnem ruku aby som si zobrala šíp, no nahmatám iba jeden.
"No do kelu!" Zanadávať si pre seba, odhodím luk a šíp si chytím pevne do ruky.
Jack už je pri mne. Zdvihne ma a obzerá si ma. Ja ten moment využijem a zapichnem mu šíp do oka. Teraz je už slepý. Nebude ťažké ho zabiť. Skríkne od bolesti a pustí ma. Aj nôž mu z ruky vypadol. Rýchlo so vezmem. Je pre mňa ako taký menší meč. Má striebornú rukoväť a čepeľ je z toho istého kovu ako hroty mojich šípov. Obídem ho a zastanem za ním. Seknem mu do lýtka. Zjavne som zaťala dosť hlboko, lebo zreval od bolesti. Zosypal sa na kolená. Som dosť nízka, a preto som mu aj teraz, keď je na kolenách, som mu ledva po bradu. Obídem ho a postavím sa pred neho. Zviera si lýtko. Zase podídem zaňho a bodnem ho zozadu do chrbta. Asi som trafila srdce keďže sa ani nestihol spamätať a rozpadol sa na zlatý poprašok... len... nepríde mi normálne ze by sa obor rozpadol na zlatý prach... asi halucinujem... niekto mi určite dal nejaké drogy do pitia a ráno sa zobudím s tým, že to bol iba sen... ale veď čo... aspoň si dožívať tento sen... idem pozbierať šípy, no nikde nie sú. Siahnem do tulca a zistím že je plný šípov.
To je aké super, pomyslím si, šípy sa mi zbierajú samotné... aspoň ich nemusím zbierať... mám o jednu starosť menej.
Nôž so strčím za opasok a otočím sa na odchod, no zrazu začujem slabé:
,,Pomoc! Prosím pomôž mi."
Otočím sa naspäť. Vidím to dievča ako sa snaží vymotať z povrazov, no nemá už dostatok síl. Rozbehnem sa jej na pomoc. Nožom rozrežem povrazy a uvoľním ju.

,,Ahoj! Ja som Sophie. Ako sa voláš? A si v poriadku?"
,,A-áno, myslím že som. Volám sa Emma." Predstavilo sa dievča a potriasli sme si rukami. Všimla som si, ze má na rukách modriny. Pravdepodobne od tých povrazov. A určite teda bude mat modriny na rukách a drieku.
"Si mi odniekiaľ povedomá, no neviem odkiaľ..." zamyslela som sa
"Áno... aj ty mne... ale fakt neviem odkiaľ... ježiiiiiš... áno... až teraz som si spomenula... veď sme chodili spolu do školky."
"Ahaaa... už si spomínam. Bola si moja BFF. To už bude nejaký ten "piatok" čo sme sa nevideli."
"No to teda. Ten čas ale letí, čo?" Spoločne sme sa zasmiali a dlllllho sa objímali.
"Poď ideme ti ošetriť rany," usmiala som sa na ňu.
"Noo... ja ti neviem... ono sa to zahojí po čase..."
"Ideme to aspoň umyť aby sa ti tam nedostala infekcia. A žiadne ale... to bolo posledné slovo." Povedala som rozhodne.
"Tak teda dobre." Odpovedala a sklonila pohľad. Vybrali sme sa teda k verejným záchodom. Viem, že to nie je práve to najčistejšie miesto, ale jediné blízke.
"Inak musím sa dostať do Tábora. Pôjdeš so mnou?" Rýchlo nahodila ďalšiu tému počas toho, ako som jej čistila rany. Otvorených rán nebolo veľa, no zato mala dosť modrín. Jednu mala na ľavom líci, ďalšie dve na pravej ruke. Na ľavej ruke mala zárezu od noža a asi štyri modriny, na ľavom boku mala takisto reznú ranu a na pravej strane pri rebrách mala už zelenú modrinu, ale nevyzeralo to, že by mala niečo zlomené.
,,Čo je to ten tábor?" spýtala som sa.
"Tábor pre polobohov kde trénujú a zlepšujú si zručnosti, niektorí chodia na výpravy a bojujú v ozajstnou svete."
"Neviem, či som pribrzdená alebo čo, ale stále neviem o čom to trepeš."
,,Tábor je jediné bezpečné miesto v USA kde môžu teenageri ako my trénovať. Teda jediné nie je. Je tu aj tábor Jupiter pre Rímskych polobohov a tábor Nílu s Egyptskými polobohmi no a ja som poloboh. A ty si zjavne tiež."
,,Polo-čo?" vôbec nechápem o čom melie. Asi mi už fakt preskočilo.
,,Poloboh. Potomok boha a smrteľníka. Ku mne sa otec ešte neprihlásil, aj keď mám už 15. Aj ty si poloboh. Inak by sa ti tých kyklopov pravdepodobne nepodarilo zabiť," odpovedala.
Ahaaa, tak takto sa teda volajú tí 'jednookáči', pomyslela som si.
,,Aha. No ja nejako nemám slov. Ak pôjdem s tebou do toho 'Tábora"," prstami som naznačila úvodzovky, ,,zistím, kto je moja mama?"
,,Pravdepodobne áno."
,,Dobre, ráno tam vyrazíme. Teraz si nájdeme si hotel na prespanie a niečo pod zub."

...

Našli sme si hotel, v ktorom sme prespali. Bol síce malý, no aj tak útulný. Naša izba sa skladala z jednej izby a kúpeľne. V izbe boli dve postele, dva nočné stolíky pri posteliach, dve malé nočné lampičky na stolíkoch a malý televízor. V kúpeľni bol sprchový kút, umývadlo a WC. Žiaden luxus to nebol, no stačilo to.

. . .

Raňajky sme mali v cene pobytu. Boli švédske stoly.
,,Mali by sme vyraziť," povedala Emma po raňajkách.
,,Dobre," povedala som, ,,Kde sa ten 'Tábor' nachádza?" spýtala som sa, pričom som zase na slove 'Tábor' ukázala úvodzovky.
"Pri zálive Long Island. Máme dostatok peňazí na taxík?"
,,No, tak to neviem to naisto."
_________
Ahojkyyy :3 :3 :3
Takže dúfam že sa nová časť páčila :D :D :D
A o pár dní bude zase ďalšia :* :* :*
Každý Vote&Comment poteší :) :) :)
Tak zatiaľ ČauČau XD XD XD
S pozdravom vaša Paula
(PajaKlubKa) :) ;) :D :P :*