Vlk z hviezdej oblohy

Prológ

A dostala som sa k novému príbehu, tešte sa so mnou z užijte si ho spolu so mnou. Prajem príjemné čítanie a vopred ďakujem za všetku podporu v podobe votes a komentárov. :)

Tmavá noc si priniesla obeť v podobe osemnásťročného mladíka. Niekoľko centimetrová, biela pokrývka zamrznutej zeme oživila krajinu ako mesačné lúče, ktoré obyčajný smrteľník nemohol vidieť. Ani on k tomu zatiaľ nemal zvolenie.
Nahý ležal na studenom snehu, vystrašený a bezvládny. Sneh pod jeho zápästím sa pomaly sfarboval do červena. Karmínové pramienky krvi mu stekali po bledej pokožke.
Ozvalo sa vytie. Raz. A znova. V bolestiach zodvihol hlavu, no neuveriteľné kŕče ho donútili ju so syčaním položiť späť na zem.
Chlad mu vôbec nevadil. Nahá pokožka si začínala zvykať. Pomaly menila farbu, chladla. Tep sa mu spomaľoval v kompenzácii s rýchlo prúdiacou krvou v jeho tele. Bunky sa mu transformovali, celé telo ho bolelo, kosti menili tvar, tie staré sa priam rozkladali, aby ich mohli nahradiť silné vlčie kosti.
Ústa otvoril v nemom výkriku, prehlo ho dozadu a hlasivky sa ozvali v podobe srdcervúceho kriku. Odpoveďou mu boli náhliace sa kroky vlčích láb po snehu. Bolo neskoro. Ústa sa mu zaliali krvou, keď ľudské zuby nahradili tesáky, namiesto nechtov vyrástli pazúry, telo mu pokryla hustá svetlosivá srsť a stanul na úzke a pevné nohy v podobe dvojmetrového vlka.
Zafučal ako zviera a pozrel do očí o niečo menšiemu bielemu vlkovi. Alebo skôr vlčici.
Prežil si, ozvala sa. Derek chcel odpovedať, no namiesto toho, aby sa mu z krku vydrali slová, len hlasno zavrčal. Hlas sa mu zasekol, chcel znova niečo povedať, no nedokázal to, stále sa mu z pysku drali zvieracie zvuky. A začínalo ho to štvať.
Prosím upokoj sa, vyslovila rázne, no vlk ju nepočúval. Nedokázal sa ovládať, zahnal sa na ňu, prevalil ju na chrbát a váhou svojho tela ju priklincoval k zemi. Vrčal jej priamo do tváre a cvakal tesákmi rovno pred ňou. Upokojil sa až po tom, čo sa premenila na človeka a laby mu spočinuli na zemi tým, že sa jej telo zmenšilo.
Ležala pod ním nahá, jej machovo zelené oči sa dívali do tých svetlo modrých. Čakala, kedy z nej zlezie, aby sa mohli v kľude porozprávať. No zo šoku sa nemohol spamätať. Bola priveľmi nádherná.
Ovanul ich jemný vetrík, niekoľko pramienkov jej ryšavých vlasov jej zakrylo tvár, no to ich už odsunula jeho ľudská ruka. Netušil ako sa vrátil k svojej podobe, no bol z neho znova človek. Obaja nahí, ležali jeden na druhom, vnímajúc pach toho druhého.
"Mohol by si zo mňa, prosím, zliezť?" opýtala sa pokojne.
"Prepáč," neodpovedal priamo, ale nejako sa dvihol tak, aby nevidel nič, čo vidieť nemal. Nebola na to najvhodnejšia príležitosť.
Ostali stáť oproti sebe, Derek so zrýchleným tepom. Vlčica bola zjavne zvyknutá, no on nie.
"Asi by som sa mala pustiť do vysvetľovania. Ale nie tu. Je tu zima. Máme sídlo, kde sa naša rasa zdržiava. Teraz sa premeň a poď za mnou, vysvetlím ti všetko tam," zodvihla sa, premenila sa a počkala v podobe vlčice na neho. Stál tam ako obarený, no ani to ju nepresvedčilo k tomu, aby sa premenila späť a vysvetlila mu, čo robiť.
Vzdychol si, narovnal sa a pokúsil sa myslieť na to, ako znova stojí na štyroch. Už s oveľa menšou bolesťou sa prevtelil do podoby vysokého a mocného tvora. Zatiaľ nebežal, preto bolo o niečo ťažšie prinútiť nohy k pohybu, no keď sa mu podarilo rozbehnúť, pripadal si odrazu, akoby takto bežal celý život. V ušiach mu hučal vietor, zem pod labami mu horela, všetko vnímal inak. A mal pocit, akoby mohol uháňať donekonečna.
No nie je to úžasné? Vlčica po jeho boku nadšene zavyla, podskočila a zachytila sa vo vzduchu konára. Sneh, ktorý na ňom bol, sa zosypal na Dereka a ten musel zastať. Otriasol sa, čím sa väčšiny snehu zbavil, no zvyšok mu ostal na srsti a vytvoril z nich chumáče.
Hýb sa, amatér, doteraz sa vlk neozval, len nemo bežal za ňou, zatiaľ čo sa bláznila v snehu. Vedela sa baviť, zatiaľ čo on patril k tým uzavretým typom. Nedokázal to. Nevedel sa zabávať s ňou. Len bežal ďaleko za ňou a v duchu sa usmieval nad jej spravaním.
Pozrel sa na oblohu, keď vybehol z lesa na lúku a do zorného poľa mu padla obloha posiatá miliónmi hviezd.
Pane Bože! Vidíš to? Pokúsil sa aj on niečo povedať a podarilo sa to. Zrejme ho inšpiroval jas hviezd, či mesiaca.
Hviezdy mu svojou žiarou oživili myseľ, zrazu mal aj on chuť baviť sa.
Áno, vidím. Hviezdy. Nádherné, však? Ozvala sa na oplátku.
Ako je možné, že ich vidím? Možno keby to vyslovil nahlas, triasol by sa mu hlas. Toľkú nádheru v živote nevidel.
Ty nepoznáš legendu? Čo si celý život robil? Prevrátila očami.
Obyčajného čašníka. Nemal som veľa peňazí, teda ani času, aby som si zarobil na výšku. Nemal som čas zaujímať sa o nejakú legendu, zveril sa. No načo jej to vykládal? Ani ju nepoznal. Videl ju prvý krát v živote.
To som nevedela...Odvetila mierne zarazene.
Poď, už to nie je ďaleko, narýchlo zmenila tému. Potom ti tú legendu prečítam, rozbehla sa ďalej, aby zbytočne nemárnila čas.
Ale ja ani neviem, či s tebou chcem ísť. Ja...nechcem žiť takto...napadlo ho odrazu. Nemal svoj život veľmi rád.
Neklam mi. Je to úžasné. Je to dar, odvetila. A dar nemôžeš odmietnuť.
Rozbehla sa ďalej, bez ohľadu na čerstvého vlkolaka.
Ani neviem, ako sa voláš! Predsa len sa rozutekal za ňou.
Som Tanya.