Najlepšie kamarátstvo?

*Záchranca*

Otvorili sa dvere a stála tam niaka žena,muž a jedno dievča a chlapec.

,,Ahojte" nevinne pozdravil a pozrel sa nenápadne na mňa.

,,Ty tu máš návštevu ?" spýtala sa ho pravdepodobne jeho mamina.

,,Dá sa to tak povedať " sadnul si ku mne a pohladil vlasy.

,,A to je tvoje dievča ?" spýtala sa znovu jeho mama.

Ostala som ticho a počúvala zo zadržaným dychom čo povie.

,,Noo vlastne není to officiálne ale tak dá sa to aj povedať v takom zmysle "

Debil ! On sa vie zo všetkého vykrútiť a povedať pravdu.

,,Teší ma "

,,Aj mňa "

A podali sme si ruky. To isté aj s jeho otcom.

Deti išli do izieb a ja som ostala s jeho rodinou u nich. Dívala som sa každú chvíľu na mobil a premýšľala akú budem mať v škole ospravedlnenku. A čo ak zavolajú našim ? Dávala som si všetky možné príklady..

,,A vy ste sa vlastne ako spoznali Monika ?"

Vytrhla ma s myšlienok jeho mama.

,,Prosím ?" nechápavo odtrhnem hlavu od myšlienok.

,,Ako ste sa spoznali s Marekom ?"

Zamlčala som sa a pozrela na neho vražedným pohľadom.

,,Ehm .. Prepáčte ale ja musím už ísť bohvie čo si myslia rodičia že kde som. "

,,A nemáte byť vlastne v škole ?" prehovoril jeho otec.

,,Máme " povedal Marek.

,,Zaveziem vás " len som prikývla a znovu vražedne pozrela na Mareka.

On sa uškrnul a chytil mi ruku. Vytrhla som sa a pozrela na auto. Sadla som si do zadu a odviezol nás.

,,Tato ? " opýtal sa Marek.

,,No ?"

,,Noo vieš ospravedlnenku "

,,Ježiš Marek ! Navaľ žiacku"

A napísal že z rodinných dôvodov.

,,No už choj ty trdlo"

,,Ale tato ?" zdržoval.

,,Ešte mi daj pečiatku od toho zubára čo si včera bol. "

,,Načo ? To potrebujem do roboty "

,,Minule som nebol v škole"

Prevrátil očami a podal mu papier s pečiatkou.

,,Dovidenia !" pozdravila som a kráčala smerom ku škole.

,,Marek ?"

,,No ?"

,,No že ty máš ospravedlnenku ale čo ja ?"

,,Neboj sa ! "

,,Ale !"

Na ústa mi dal prst. Vošla som do areálu školy a utekala za školníkom. Požičala som si kľúč od skrinky a vybrala knihu na Biológiu. Zamkla som a nastriekala som si voňavku. Utekala som do triedy a sadla si na miesto.

,,Čau !" pozravilo ma niekoľko ľudí. Položila som knihu a zošit na lavicu a utekala som z triedy skôr než zazvoní do Marekovej triedy.

,,Tak ja sa nemám báť ? " znovu som podrýpla.

,,Nedívaj sa na to a daj to učiteľke" usmial sa a ja som sa vrátila do triedy. Papierik som dala do peračníka a sústredila som sa na hodinu...

Keď zazvonil zvonček išla som znovu do skrinky si zobrať slovenčinu ktorá bola vlastne posledný predmet s našou triednou.

Keď vošla do triedy sadla som si a začala som mačkať papierik.

,,Hegerová ? Ospravedlnenku "

Nervózne som vstala a snažila sa veriť Marekovi. Dala som papierik na stôl a uľavilo sa mi.

,,Fajn sadni si!" povedala učiteľka a ja som si po ceste do lavice poskočila od radosti. Spoližiaci sa po mne zvláštne dívali ale to mi je jedno. Zazvonilo na hodinu a utekala som dole ako šialená. Rýchlo som sa prezula a čakala pri Marekovej skrinke. Už tam nikto nebol.

,,Marek ? "

,,No počúvam kráska"

,,Ďakujem "

,,Otcova pečiatka ?"

,,Ďakujem ďakujem" skočila som mu do náručia.

,,Už mi neďakuj"

Pozrel sa na mňa jeho hnedými očami a pobozkal.