hľadel na poslednú báseň a premýšľal, či si ju prečíta alebo nie. nechcel aby bol koniec. bodka za posledným slovom, nie, nie. spomenul si na jeden citát. "zakaždým, keď sa niečo staré končí, niečo nové sa začína." sklonil sa nad zošítok a dúfal, že to, čo sa začne, bude krajšie ako to, čo sa práve končí.
Niekedy mám pocit,
Že ľudia sú sklenený,
Že žijú, žijú;
Bez zmeny.
Áno, chcem pokoj,
Chcem istotu,
No nie byť krehká,
nie krištáľovú čistotu.
Kam podela sa úprimnosť?
Kam zmizli slová pravdivé?
Nikto viac neukáže,
Čo si myslí a čo nie.
Realita sa stáva ilúziou
A ilúzia realitou,
Kam sme sa to dostali,
Tisíce hlúpych slov
A ani jedno skutočné.
Tak prehovor ku mne
A hľaď mi do očí.
Tak budem vedieť,
Že práve ty si skutočný.
hľadel na tie slová. a zrazu vedel, zrazu pochopil, čo všetky tie básne znamenajú.
