Internetfriends |texting story|SK| [DOKONČENÉ]

XI.

Každý deň si písali novinky. No prišli aj zle chvíle.... Alex sa psychicky zrútila po smrti najmilovanejšej osoby. Jej mami. Nestihla jej povedať ako moc ju mala rada a ani to, že jej najlepší kamarát býva v Anglicku. Chcela jej o ňom toľko povedať.... Aký je milý, pozorný, zábavný a super kamarát. Možno sa na to iba hral, ale jej to vtedy bolo jedno. Jediné čo chcela bol kamarát, ktorý sa bude o ňu zaujímať a nebude sa mu báť niečo povedať. Presne takýto bol Jonathan a ona to nestihla povedať mame. Tajne dúfala, že z hora sa už pozerá ako si s ním píše. Je to divné? Áno je, ale takáto je Alex. Divná. Jedinečná.

Jonathan🖕: Je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť.... :''((

Alex: Tebe nemá byť čo ľúto.... Nepoznal si ju, nevedel si aká bola. Aká bola zábavná, pozitívna, krásna a jedinečná predovšetkým....

Jonathan🖕: Neviem aká bola, ale podľa toho čo opisuješ.... Musela byť super. Presne ako ty. Keby si mi nenapísala, že to je o tvojej mame, asi by som si myslel, že píšeš o sebe.

Alex: Nepodobám sa na ňu ani zďaleka! Ani krásou a ani povahou.... A vieš čo ma mrzí najviac?

Jonathan🖕: Neviem....

Alex: Že som jej nepovedala o tebe. Nestihla som to! Nestihla som nič! Nestihla som jej povedať ako ju mám rada, ako ju potrebujem v živote, ako mi bude chýbať keď odíde a ako chcem aby ťa spoznala.... Nič som nestihla! Nič!

Jonathan🖕: Neboj, teraz to už vie.... Určite dáva na teba pozor z hora....

Alex: Nepotrebujem chlácholiť blbými slovami! Potrebujem objatie!

Používateľ Jonathan 🖕 odoslal/a fotku.

Alex: Ďakujem, ale potrebujem normálne objatie, ktoré mi nemôžeš dať....