At death's door

I.

***

Prebrala som sa v objatí hmly. Hladila moje rozpálené rany a zároveň chladnúce telo,ktoré už ani tak netúžilo po živote ako po smrti, no aj tak sa ešte neodhodlalo vstúpiť do toho nekonečného neznáma.

Otvorila som oči a uprela svoj pohľad na sivú zamračenú oblohu. Vo výhľade mi ale z časti bránili konáre vysokých ihličnanov. Do nosa mi udrela typická vôňa lesa. Bolo chladno a zrejme už začínala jeseň a možno končila zima. Neviem to isto. Posledných pár mesiacov som mala tú česť stráviť bez akéhokoľvek pojmu o čase.

Prečo? To, že tu teraz ležím je tak trochu dôsledkom toho čo sa stalo.

Ale prečo tu ležím sama? Kde sú ostnatný? Nevikríkla som. Som si istá že som nevikríkla! Tak kde sakra sú? A sú vôbec v poriadku?

Pri týchto otázkach mi do oka pomaly a lenivo začal tlačiť smútok. Vyliezol v jednej z jeho najmenších podôb. Zažmurkala som, aby som mu dala jasne najavo aby zaliezol tam, z kade vyšiel. No lenže on si proste musí vyjadriť svoje a tak sa vydal na nie moc dlhú cestu dole tvárou. Tá cesta vlastne končila hneď, ako dopadol na moje ucho a mňa to pošteklilo. Spravila som grimasu a s úsmevom na tvári som sa striasla. Neznášam keď mi slzy šteklia uši. Celkovo nemám rada keď ma niekto alebo niečo šteklí. Moju reakciu  som ale okamžite oľutovala. Ozvala sa palčivá bolesť hádam z celého tela a keď som dvihla hlavu v snahe zistiť čo tú bolesť spôsobuje, tá sa len automaticky vystupňovala až dosiahla neznesiteľný stupeň a poslala ma preč z tohto sveta.
Teda preč sa rozhodla ísť len moja myseľ a fantázia si povedala, že by nebolo od veci, keby jej robila spoločnosť. Telo tu nechali. Len pre prípad,že by sa im na výlete zapáčilo a zmysleli by si, že sa už nechcú vrátiť. Aby bol aspoň nejaký dôkaz o tom že som tu bola. Či už pomník v prípade, že by ma tu nejaký náhodný okoloidúci turista našiel, alebo aspoň nejaké to hnojivo či potrava pre zver v tom opačnom prípade.

Tak či tak, ja som sa teraz ocitla niekde úplne inde ako je les.

***

Vrazila do mňa vôňa starých či trochu stuchnutých, ale aj nových, tisíc ráz prelistovaných, a ešte aj zabalených kníh plných príbehov, snov, túžieb či emócii. Ocitla som sa v obrovskej, nádhernej, starej a trochu schátralej knižnici. Bol to nádherný neopísateľný pohľad, ktorý mi vyrazil dych. Okolo mňa sa nachádzali len vysoké police plné kníh. Hodnú chvíľu som tam len tak stála a nemo obdivovala túto budovu plnú fantázie a múdrych viet. Zavrela som oči, sama pre seba som sa usmiala, zvrtla som sa na päte a zdvihla som ruku smerom ku policiam. Prstami som narazila do ošúchaných väzieb kníh a hladila som ich, zatiaľ čo som rezkým krokom kráčala s úsmevom naprieč regálmi. Vychutnávala som si ten pocit až do špiku kostí, čo mi pripomenulo, že ma nič nebolí. No načo sa zapodievať bolesťou keď žiadnu necítim?
A tak som len pokračovala v kráčaní stále s tým prihlúplim úsmevom na tvári. Hlavu som dvihla dohora a od tej neopísateľne úžasnej nálady som sa ešte viac uškrnula. Pri chôdzi som sa začala pohojdávať na špičkách a druhú ruku som si založila za hlavu naznak radosti a pohody. Keby ma dakto teraz zbadal asi by sa hneď otočil a so smrťou v očiach by si to odšprintoval opačným smerom tam, z kade prišiel, kým by si uvedomil, že to nie on sa omylom vyskytol v blázinci, ale to ten blázon sa omylom vyskytol v knižnici. A keď už som pritom, ako som sa tu sakra ocitla? Ani som nezačala poriadne nad tým rozmýšľať keď som do niečoho vrazila. 

Ehm. Pardon. Do niekoho.

Hh.. h. Ja tu niesom sama? A to je akože skutočný človek to predo mnou? A teraz mám akože čo? Utiecť? Ostať tu a tváriť sa, že to som ja doňho nevrazila? Doraziť ho? A je vôbec potrebné nad tým všetkým uvažovať keď on sa aj tak nehýbe? On sa nehýbe! A sakra, veď on sa SAKRA nehýbe!