Ambiciózny, egoistický muž. Myslí si, že sa narodil len preto, aby si všetko a všetkých podmanil. Vďaka nemu žijeme všetci v strachu. Už ani nepoznáme význam slova bezpečie. Aj keď všetci vieme kto je tento muž, nikto sa ešte nikdy neodvážil vzoprieť sa mu. Má moc. Tá moc sa volá strach a všetkých nás ním ovláda z pohodlia svojho domova ako bábkové divadlo.
„Dnes nemám na nikoho náladu. Povedz, že mám schôdzu alebo niečo také," odvetil svojmu podriadenému a vstal zo svojho kresla. Rukou si prehrabol svoje krátke blond vlasy a chcel odísť z pracovne do svojej izby. Jeho podriadený prianie svojho pána akceptoval, veď ani nemohol konať inak. Ostal stáť na svojom mieste a čakal až dokým jeho pán neodíde z miestnosti. Žena, ktorá stála pri dverách otvorila, pomerne mladému, pánovi dvere. Vošiel do nich. Nečakal, že pred nimi bude niekto stáť. Elegantne sa vyhol zrážke s mladou ženou a ostal stáť ako obarený.
„Kto ju sem vpustil?!" vypustil podriadený otázku, na ktorú mu nikto, okrem mladej slečny, nemohol odpovedať. Vydal sa smerom k jeho pánovi, aby si bližšie prezrel opovážlivca, ktorý takmer vrazil do jeho pána.
„Tam je!" kričali bežiace stráže ich smerom na brunetku zvierajúcu obálku. So strachom v očiach sledovala reakciu muža stojaceho pred ňou. Nechcela skončiť vo väznici, ale musela sa uistiť, že táto „zásielka" bude doručená. Traja ozbrojení muži v oblekoch dobehli k dverám a jeden z nich brunetku chytil za ruku a ťahal ju preč. Obálka jej z rúk vypadla a muž, ktorý sa ešte nestihol spamätať z toho, že tu bol nepozvaný hosť, ju zodvihol. Bol nahnevaný kvôli tomu, že ju ochranka nechala prísť až sem. Aj napriek tomu čo sa stalo, bol zvedavý, čo je v tej obálke. Jeho podriadený mu vravel, že ju zaňho zahodí, no on odmietol.
Keď vošiel do svojej izby, sadol si na posteľ a otvoril obálku. Vytiahol z nej list a začal ho čítať:
„Nastal tvoj čas. Čas, kedy konečne skončíš svoju nadvládu. Čas, kedy ľudia opäť pocítia teplo a bezpečie vlastného domu. Tento list je iba výstražný. Až sa chceš zachrániť máš ešte čas. Nepremárni ho a verejne sa priznaj ku všetkému, čo si spáchal, nevynechaj ani len tú najmenšiu drobnosť. 5 dní. Ani o minútu viac. To je tvoj čas na splnenie mojich požiadaviek. Ak sa rozhodneš nesplniť ich, čo ti neodporúčam, tak ti príde druhý list, ktorý bude obsahovať dátum a čas konca tvojej tyranie. Ako dôkaz, že to myslíme vážne sú v obálke priložené dokumenty. Rozhodni sa akokoľvek, my svoje dosiahneme tak či onak. Máš možnosť. My sme ju nemali."
Hneď ako dočítal list vytiahol z obálky už spomínané dokumenty, ktoré si prečítal. Vybehol z izby a začal volať na svoju ochranku. Chytala ho panika.
„Kam ste ju odviedli?" opýtal sa dvoch mužov a popritom nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Čakal na ich odpoveď, ktorej sa akosi nemohol dočkať a preto pokračoval vo svojom výstupe.
"Tá žena, čo tu bola len pred chvíľou, kam ste ju odviedli?! Okamžite mi ju priveďte!" jeho hlas naberal na intenzite a bolo počuť, že sa bojí. Jeho ochranka sa bála na niečo takéto opýtať a preto šli po ňu bez slova. Len o malú chvíľu sa ozvalo klopanie na dvere jeho pracovne. Muž v pracovni pokynul slúžke, aby otvorila dvere a potom odišla. Do miestnosti vstúpili gorily aj so zajatkyňou.
„Nechajte nás," povedal mužom s naoko pokojným hlasom. Tí bez odvrávania odišli.
„Kto ťa poslal?" opýtal sa brunetky zatiaľ, čo k nej bol otočený chrbtom. Neodpovedala mu. Čo si to sakra dovoľuje? Najprv len tak vtrhne do môjho domu a teraz mi ani neodpovie na jednoduchú otázku? Nahnevaný sa otočil k nej, no hneď ako začala rozprávať, takmer zamrzol.
„Niekto, kto ťa zničí, ale je natoľko láskavý, že ťa nechal vybrať si. Čo urobíš?" spýtala sa ho s pobavením na tvári.
Toto som písala na jednu súťaž. Ak sa vám to zapáčilo a chceli by ste pokračovanie, napíšte. >_< Budem rada ^ω^
