Školský výlet

Časť 5 - Prvá noc 2

Dvere sa s vrzgotom zavreli. Muž s vyrezaným úsmevom zostal na druhej strane. Zita dychčiac klesla na zem a odfukovala. Tibor si utrel spotené čelo a unavene sa oprel o stenu. Roderik s Alešom stáli stále pri dverách, Aleš ich nedôverčivo pozoroval a Roderik po vyrezávanom dvere jemne zaklopal. Klopanie sa ozvalo naspäť, Aleš prekvapene odskočil preč zatiaľ čo Roderik neveriacky stuhol na mieste. Zitou myklo, Tibor ostražito zdvihol hlavu. Len Emil zostal mrzuto sedieť na schodoch.

„Č-Čo to bolo?" vyplašene sa ozvala Zita. Roderik teraz už pokojne odstúpil od dverí, nespúšťajúc z nich oči. Napravil si okuliare a švihol pohľadom po Alešovi ktorý sa vyjavene díval pred seba na dvere.

„Viac ma zaujíma čo sa stalo s učiteľmi?" opýtal sa Roderik.

Na chvíľu zavládlo ticho, nakoniec sa Zita odhodlala odpovedať. „Pravdepodobne zomreli," zlomil sa jej hlas, stíchla. Ticho ktoré po jej slovách nasledovalo ju prinútilo pokračovať. „Niečo na nich vonku chcelo zaútočiť..."

„Niečo?" prerušil ju Tibor.

Prikývla a preglgla hrču ktorá sa jej začala tvoriť v hrdle. „Pripomínalo mi to obrovského vlka, ale namiesto kožušiny to malo tenkú tmavú, až sivú kožu ktorá tomu obopínala vychudnuté telo. Oči to malo červené a svietili..." odmlčala sa.

Emil si ju zamračene prezrel. „Niečo také neexistuje," namietol.

„Neveríš mi?" neveriacky sa opýtala. „Tak ako vysvetlíš tie dvere alebo toho muža?" ruka jej vyletela do vzduchu a prst nasmerovala na dvere, do hlasu sa jej vkrádalo zúfalstvo.

Emil pokrčil plecami. „Určite to len niekto narafičil a teraz sa na nás dobre zabáva."

„Ako môžeš niečo také povedať?!" takmer kričala.

„Dosť vy dvaja," zastavil ich Roderikov hlas, varovným pohľadom prebodol Emila. „To že sa teraz pohádate nám nijako nepomôže. Najlepšie bude vrátiť sa hore a povedať ostatným čo sa stalo, či nám budú veriť alebo nie."

Zita zložila trasúcu ruku a s pomocou Tibora sa postavila. Bolo jej zle, nohy sa jej triasli a hlava sa jej krútila. Pohľad jej padol na vchod do salónika, bol hneď vedľa schodov a dvere do neho boli otvorené do korán, z tmy v miestnosti na ňu hľadeli biele oči. Rukami kŕčovito chytila Táborové tričko, snažila sa k nemu natiahnuť. „Tibor... bežte preč," zašepkala sa, hlava jej klesla. Posledné čo videla pred tým než upadla do bezvedomia bola ruka naťahujúca sa k nim.

--------------------------

„Čo je tu za hluk?" ozvala sa Lea ktorá práve ležala v posteli, zvonku prichádzali tlmené zvuky čo zneli ako výkriky.

Tamara pokrčila plecami a zachmúrene sa schúlila v posteli. „kto by to bol povedal, že niekto tu zomrie."

Lea ležala vystretá v posteli a dívala sa na strop, nechcelo sa jej veriť Tamariným slovám o tom, že je Ela mŕtva. Po chvíli prerušila ticho. „Videla si jej telo?"

„Nie."

„Aha..."

Ticho znova zavládlo v izbe, Lea sa pretočila nabok a zavrela oči, nechcela nad tým myslieť. Pred očami sa jej zrazu objavil obraz čierneho vyhladovaného vlka s červenými očami ako beží za autobusom kde sedela, prudko sa posadila. Tamara od prekvapenia podskočila. „Čo robíš?" sykla.

„Nič sa mi len niečo zdalo," zahovorila to a znova si ľahla. Z ničoho nič sa ozval tlmený vreskot. Obidve si vymenili vystrašené pohľady a pribehli k dverám.