Školský výlet

Časť 7 - Traja sa vrátili

Prudko otvoril oči a nadýchol sa. Ležal na studenej kamenej zemi ktorá ho už stihla pripraviť o všetko teplo jeho tela. Obklopovala ho tma, s doširoka otvorenými očami sa snažil rozoznať obrysy izby kde sa nachádzal. Bolo to však nemožné, tma bola príliš hustá.

Bolestivo mu začalo pulzovať v lebke, rukami si chytil hlavu a snažil si spomenúť na to čo sa stalo predtým než odpadol. V rukách držal omdlievajúcu Zitu ktorá ukazovala za neho a popritom niečo šepkala. Keď sa však obzrel v otvorených dverách do salónika nikto nestál.

Tesne potom sa ozval rachot, vystrašene sa obzrel. Vchodové dvere boli doslova vyrvané z pántov a na druhej strane stál muž s vyrezaným úsmevom, krv mu stekala na špinavý čierny oblek a pod ním sa tvorila malá mláka z jeho krvi. Niekto začal kričať, nevedel či to nebol on sám. Posledné čo si pamätá bol silný úder zozadu do hlavy ktorý ho skolil na zem.

Teraz sedel na studenej zemi s boliacou hlavou. S tichým syknutím sa postavil, jeho nohy sa začali triasť, netrvalo dlho a spadol naspäť na zem. „Do šľaka," zavrčal a znova sa postavil.

Tentokrát to jeho nohy zvládli lepšie. S roztiahnutými rukami sa začal posúvať dopredu snažiac niečoho chytiť. Po pár minútach chodenia ho to omrzelo a prestal byť ostražitý. Cítil sa slepý, aj keď jeho oči boli dokorán videl len tmu.

Z ničoho nič o niečo zakopol, prekvapene zanadával a ťažkopádne dopadol na zem. V hlave sa mu znova rozprúdila krv a pulzovanie sa zmenilo na ostré pichanie. Rukou nahmatal vec o ktorú zakopol a prekvapene zistil, že je to človek.

Prešiel pozdĺž ruky ku tvári, nedokázal však prísť na to kto pri ňom leží. Niečo mu napadlo, zadržal dych a strelil facku človeku na zemi. Ozvalo sa tiché zamrmlanie, po chvíli sa odrazu človek pod ním posadil a hlavou mu udrel do čela.

Hodilo mu hlavu dozadu, vyvalil oči od bolesti a šoku, nahmatal si prstami udreté miesto a ticho zafňukal. Z tmy vedľa neho sa ozvalo podobné stonanie a nadávanie. „Kde to som?" ozval sa hlas vedľa neho.

„Zdenka? Si to ty?" opýtal sa s nádejou v hlase.

„Tibor?" spýtala sa zarazene. Porozhliadla sa po okolí a zamračila sa do tmy z kade vychádzal jeho hlas. „Kde to sme?" zopakovala svoju otázku.

Úsmev mu povädol. „Netuším."

Na chvíľu stíchla a snažila si vybaviť ako sa sem dostala. „Vieš aspoň ako sme sa sem dostali?"

„Nie," zamrmlal.

S tichým vzdychom si pomasírovala spánky. Zavládlo medzi nimi nepríjemné ticho. „Mysleli sme, že ste zomreli alebo stratili ako učitelia," prerušila ťaživé ticho.

Tibor sa zamračil na miesto kde si myslel, že je, netrafil sa o meter. „Čo tým myslíš?"

Zdenka sa nadýchla. „Neviem čo sa presne stalo, ale... Liana s Noémi videli ako za oknom niečo zabilo niekoho, boli však tak mimo, že zo seba nedokázali dostať ani slovo, takže nevieme kto zomrel. Jediné čo sme vedeli bolo, že ty, Emil, Aleš, Roderik, Zita a učitelia ste zmizli."

Tibor stuhol, to čo hovorila Zita bola pravda? Nervózne sa pomrvil. „Boli sme u vchodových dverí, snažili sme sa ich otvoriť. Ale nešlo to. Potom keď sa konečne otvorili tak neviedli vonku, ale do ďalšej chodby. Zita začala niečo s tým, že sme nestihli zachrániť učiteľov. Z konca chodby sa k nám začal niekto približovať, muž so šialeným úsmevom a bez očí."

„Bez očí?" zopakovala.

Tibor prikývol. „Tak či tak potom ako sme zavreli dvere ich pravdepodobne ten muž vylomil a ja som stratil vedomie a potom som sa ocitol tu," skončil a po okolí sa znova rozľahlo dusivé ticho. Sám neveril, že to čo povedal sa naozaj stalo.