Papier a koža

Hroby víťazov a bozky porazených

Mesiac ubehol rýchlo ako zajac vydurený z nory. Ani som sa nenazdal a polrok som mal za sebou. Známky sa mi stkveli na vysvedčení (a babka už doma pripravená čakala speňažiť každú jednotku).

Práve som šiel zo školy za Emou. Dnes sme si chceli dať menší výletík na Slavín. Nastúpil som do busu - všeobecné pomenovanie pre veľké viackolesové vozidlo s veľa ľuďmi vo vnútri. Prebil som sa dozadu a sadol si na relatívne čisté sedadlo. Vedľa dôstojne sťa anglická kráľovná sedela postaršia pani. Už len pri letmých dotykoch bundy na mňa hádzala nevrlé pohľady a v očiach ma hádzala do pekla pre drzé chlapčiská a raperov.

Keďže sa moje ultramoderné samsung slúchadlá zničili, z tašky som vytiahol obrovské s klapkami. Nikdy som nijak extra nepociťoval nutkanie počúvať hudbu, ale ako ma začala puberta čoraz silnejšie plieskať bičom, aj ja som prepadal tomuto trendu. Okej, škodí to sluchu (a určite aj očiam a pečeni), ale na druhej strane mi to pomáha sústrediť sa, snívať s otvorenými očami a... ignorovať spolusediacich.

Bus alias trolejbus zastavil. Vystúpil som a zima mi hneď na privítanie dala termošokovú facku. Sneh sa snažil horlivo zasypať špinu ulíc, akoby chcel dohnať vianočný deficit a Ema tam stála zababušená v niekoľkých vrstvách.

„Teraz si ako alium cepa," skonštatoval som. Rád som sa pred ňou chvastal latinskými termínmi.

„A ty ako zväčšená kvarta," ledabolo odsekla.

Podpichovanie sme mali na dennom poriadku, takže sme to brali skôr ako privítanie, pozdrav. Po úvodnom objatí a letmej puse sme začali zdolávať kopec...

Zastavila a pozrela sa hore. „Dúfam, že ste zobrali všetko, Hillary." Zaclonila si oči, „Bude to ťažký a drsný výstup." Odpľula si.

„Ale... pane," ustráchane som sa na ňu pozrel, „Everest ešte nik nezdolal!"

Pokrútila hlavou. „Tak budeme prví!" Pochodom sa vydala ku schodom.

Po zdolaní prvého schodiska sme si dali kratšiu prestávku na vydýchnutie. Vzduch bol redší, kyslíka ubúdalo.

„Aký si mala deň?" Vzal som termosku a do vrchnáka nalial čaju, aby som sa zahrial.

Zastavila sa a premýšľala. „Mizerný."

Ak mizerný, nedala to na sebe ktovieako znať. „V čom? Spolužiaci, profky či nábytok?"

S úškrnom ma udrela do pleca. „Tento raz to neboli lavice!" Minule ju totiž neskutočne iritovalo rozmiestnenie lavíc v triede, jej puntičkársky mozoček v tom chaose absolútne trpel.

„Tak čo potom?"

Zvesila plecia a vzdychla si. „Sebastián."

Zamračený som sa a oprel o zábradlie. Posledné schodisko sme mali za sebou. „Čo s ním?"

Vzdychla. „Ja neviem, proste... nahneval ma."

„A čím?" Ako ďatel som dobiedzal ďalej. Boli sme už na vrchu. Prechádzali sme sa zasneženým chodníčkom.

„Svojim správaním, postojom a..." Pokrútila hlavou. Zmocnili sa jej vzlyky a hodila sa mi na rameno.

Zaskočený som ju začal narýchlo utešovať. „Em, neplač... prosím. Nech spravil čokoľvek, nemusíš preňho plakať, veď... Pozri! Sme na vrchole, netešíš sa?"

Pousmiala sa a začala si utierať slzy. „Áno, Hillary, splnili sme svoju misiu... sme tu."

Chvíľu medzi nami panovalo ticho.

Ema ho však prerušila otázkou: „Maxim?"

„Ema...?" Zahľadel som sa jej do očí a snažil sa vycítiť, na čo myslí.

„Miluješ ma?"

„Pravdaže!" vyhŕkol som podráždene.

„A budeš aj..."

„Aj o tridsať rokov! Toto odmietam riešiť. Nedepkačime nad takými blbosťami."

„Maxim, len... vieš...," nedokončila. Prerušil som ju silným objatím a vrúcnym bozkom. Teraz som ju prekvapil ja. Sám som sa v duchu pochválil.

Stála tam ako prikovaná s rumencom na tvári a zdobilo ju to najkrajšie, čo mohlo... maniacký oceľový úsmev. „Moriarty, vari ste sa nenapchávali citrónmi... chutíte a aj vyzeráte kyslo."

Okamžite som sachopil svojej roly: „Drahému Sherlockovi zjavne ušiel fakt, že som pred chvíľou pil čaj... A áno, s citrónmi." 

Hodinku sme sa prechádzali a zhovárali. Nakoniec som s ňou šiel až pred intrák a tam sme sa rozlúčili. Pozitívny deň som nemohol zakončiť nijak inak ako v kníhkupectve. A keďže som mal naporúdzi výnimočne aj peniaze, zamieril som rovno ku knihám vo výpredaji. Už dlhší čas som mal vyhliadnutú jednu knihu: zaujímavé čítanie s jemnou príchuťou konšpiračných teórií.

Zozadu sa ku mne niekto priblížil a dotkol sa mi ramena. Prudko som sa zvrtol a zahľadel sa na... Bast... 

„Ahoj." Striasol som zo seba jeho dotyk a zamračil sa naň. Ako keby sa osud nudil a do cesty mi stále hádzal náhodné stretnutia.

„Ahoj." Nervózne sa usmial a ruky si strčil do vreciek. „Čo ty tu?"

Poobzeral som sa okolo a prižmúril oči. „Božechráň!, určite tu nekupujem knihu..."

„Ale prosím ťa," zasmial sa. Úsmev mu však rýchlo zmrzol na tvári, keďže ja som úsmev neopätoval.

„Deje sa niečo?"  opatrne položil otázku.

Prevrátil som očami a prešiel k pokladni. „Nie." Predavačke som podal knihu a následne zaplatil.

„Dnes máš akúsi na nič náladu," spozoroval. Tiež nevyzeral bohvieako šťastne.

„Aj ty." Prebehol som po ňom očami.

Oblizol si pery a prikývol. „Áno... pochytil som sa s Emou."

„Viem," odvetil som ľadovo.

Roztrasene sa mi zahľadel do očí. „Nechceš ísť von... k mostu? Chcel by som sa porozprávať..."

Prikývol som a bez slov ho nasledoval. Nik počas cesty neprehovoril. Po čase mi to prišlo trápne a aj som sa snažil niečo povedať, ale na poslednú chvíľu som si vždy zahryzol do jazyka. Počasie bolo našťastie zhovievavé a ubralo na intenzite prášenia snehu. Dorazili sme k tomu istému miestu, kde sme skončili aj minule a ja som nevedel zoskočiť.

„Cítim sa strašne...," prehovoril. „Prepáč..."

Zaťal som sa, aby som ho neutešil, ale... ten trpák zahral na citlivú strunu (ako len nenávidím gitaristov!). „Ospravedlň sa radšej Eme... aj keď neviem o čo presne ide, nepovedala mi."

Prekvapene sa na mňa zadíval. „Nevieš?"

Pokrútil som hlavou.

„Ani... netušíš?"

„Nie."

Pristúpil ku mne a z očí sa mu vykotúľali slzy. Situácia sa mi prestala páčiť.

„Maxim..." Razom prekonal vzdialenosť medzi nami a vstúpil do mojej úzkostlivo stráženej intímnej zóny. „... milujem ťa." Pobozkal ma. Jeho pery sa dotkli mojich. Nedal mi na výber, nedal mi čas... Jazykom sa prebil cez zovreté pery, ale ďalej sa už nedostal.

Odsunul som ho od seba. Chúďa srdce splašene bilo a nadávalo. Dokázal som vysloviť len jedinú otázku: „Prečo..?"