NanoBoT

Kapitola 2 - Deň prvý

     V noci sa zobudím s príšernou bolesťou za krkom. Sú tri hodiny ráno, prvého mája. Niekto vypol svetlo, aby ma nebudilo, ale bola by som radšej, keby ma zobudili a ja by som teraz mohla hýbať krkom. Otrávene sa premiestnim do postele a skôr než zaspím si pomyslím, či to nebol len sen. To všetko s NanoBoTmi. Nie. Alebo? Ak to nebol sen, tak dnes je prvý deň inštalácie toho smrťeľného NanoBoTa. Potom zaspím ani neviem ako.

     Ráno ma zobudí mama, asi o desiatej, ale mne sa ešte vôbec nechce vstávať. Bolesť za krkom sa z tlmenej zmenila na ostrú. To je 100-krát horšie. Ešte na chvíľu zadriemem, ale o 11:23 ma už z postele ťahá oco. Zamračím sa naňho. "Už mám 16. Je na mne kedy vstanem." poviem otupene, ale on ma chytí za ruku a potiahne ma tak, aby som sedela. Zdvihnem oči a sledujem jeho výraz. "Bola včera v telke správa o NanoBoToch?" spýtam sa ako retard a on sa zasmeje. Buď si myslí, že mám bujnú fantáziu, alebo mu je vtipné, že si to nepamätám. "Jasné. Prečo sa pýtaš?" smeje sa stále. "Len sa mi to zdalo ako zlý sen, tak sa už nerehoc!" poviem prísne, ale stále s humorom a rešpektom. Prikývne a snaží sa o kamenný vážny výraz. "Snažíš sa o poker face, vidím." rozosmejem sa a znova si ľahnem. "Už vstávaj, ty leňochod!" povie a prekríži si ruky. Poslúchnem. Vstanem, umyjem si zuby a prezlečiem sa.

     Po obede oznámim, že idem s Elliotom do parku. Elliot je môj najlepší kamarát, nič viac. Je o rok starší, o dosť vyšší, ale povahovo sme obaja ešte 10 roční sopliaci. Naozaj nás zaujíma, kto bude už prvý deň inštalácie NanoBoTa vyčkávať pred nemocnicou. Stretnem sa s ním akurát o druhej, ako sme dohodnutí. Objímeme sa a poberieme sa k nemocnici. Cestou skočíme do obchodu, kúpime si dva energeťáky a jeden balík chipsov. Keď prídeme do cieľa, ostaneme prekvapení, koľko ľudí tam dobrovoľne čaká na pravdepodobnú smrť. "Prečo toho NanoBoTa toľko podozrievame? Čo ak nám naozaj chcú len pomôcť?" povie a ponúkne mi chipsy. Odmietnem. "Prečo by to potom bolo povinné? Čo ak je na svete dáky idiot, čo túži mať rakovinu? Alebo pravdepodobnejšie, niekto sa bojí, že mu ju zistia. A nechce to vedieť." trošku sa naštvem, pretože o tej veci naozaj nechcem ani počuť. Odpijem si z energeťáku. 

     Snažím sa pochopiť jeho názor, ale nejde mi to do hlavy. Hlavne kľud, pomyslím si a zvesím hlavu. Hlavne teraz nevyvolať rozbroje, keď je možné, že zomrie každý druhý človek. "Ja viem, bojíš sa." povie a posunie sa ku mne. "Ale niet sa čoho báť, vidíš?" povie a ukáže prstom na ľudí, ktorí usmiati vychádzajú z nemocnice. Sú to poväčšine mamy s deťmi a starí ľudia. "Čo mám vidieť?!" poviem a udriem ho slabo do ruky, ktorou ukazuje. Zrejme ma mama príliš často napomínala, že prstom sa neukazuje. "Tí ľudia odtiaľ vychádzajú s úsmevom, sú spokojní." povie a chytí ma za plece. "Ak chceš niekoho poraziť, musíš uvažovať ako on." zasipím a strasiem jeho ruku. "Prečo by zabíjali niekoho hneď? Odplašili by tým ostatných a zabili by tak nanajvýš 10 ľudí v každej nemocnici. Veď by to predsa bolo prehnane podozrivé, že tam niekto vôjde a už nevyjde. Počkajú tie dva mesiace, dokým to nedostanú všetci a potom..." preruší ma. "Potom čo?!" pozrie na mňa, akoby som ja mala byť tá, ktorá plánuje zničiť ľudstvo.

     Postavím sa a odchádzam. "Ahoj Elliot." poviem urazene. Chvíľu kráčam ale potom ma zozadu objíme. "Prepáč." povie a ja sa musím zastaviť. Otočím sa a objímem aj ja jeho. "Nie ja sa ospravedlňujem. Len proste nechcem NanoBoTa do hlavy. A ty... To už je na tebe." usmejem sa, ale ten úsmev nie je úprimný a Elliot to dobre vie. Ale očividne chce hlavne byť so mnou a tak navrhnem ísť do opustenej škôlky. Poberieme sa tam. Chvíľu tam šalieme potom dojeme chipsy, ktoré už sú po našich pádoch na zem trochu rozdrvené a keď začne zapadať slnko, poberiem sa domov. Vrátim sa o deviatej večer. Ešte chvíľu pozerám videá na mobile, ale potom rýchlo zaspím.

     To čo sa mi sníva ma bude trápiť ešte dosť dlho.