NanoBoT

Kapitola 3 - Najčudnejší týždeň

Ten sen. Ani ho neviem opísať. Boli tam NanoBoTi, Elliot a kopa smrti. Sú dve hodiny ráno a ja nemôžem spať. Keď zavriem oči, cítim bodavú bolesť v hlave a počujem ten hlas. "Je tam. Už je v tebe. Nezbavíš sa ho." otravuje. Rozplačem sa. Nedokážem sa ho zbaviť. A vtedy sa mi to vyjasní. Najprv som myslela, že to už máme všetci zrátané a o dva mesiace zomrieme. Ale teraz myslím že Elliot mal pravdu. NanoBoTi nemusia byť zabijácke stroje. Veď na to by mohli použiť rýchlejšie, istejšie a spoľahlivejšie prostriedky. NanoBoT je veľmi zložitý spôsob vyvražďovania. Ale stále to nevylučujem. Potom začnem premýšľať nad detskými animákmi a nakoniec sa mi podarí zaspať.

Je pondelok druhého. Celý deň presedím pri počítači, hrám počítačové hry a volám s kamošmi. S Olliviou mám na zajtra dohodnuté stretnutie. Býva neďaleko a je to veľmi milé dievča. Je presne o mesiac staršia, podobne vysoká ako ja, ale správa sa trochu primeranejšie na jej vek. Ja sa však nemienim vzdať detskosti, dokým môžem.

Utorok tretieho. Ráno ma už o ôsmej zobudí Luna. Je v mnohom moja spriaznená duša. Obidve pozeráme na My Little Pony, počúvame metal, aj keď je to neobvyklá kombinácia a milujeme chlapčenské počítačové hry. Dievčenské make-upy, selfiečka a ženskú módu odmietame. Sme kamošky, čo sa vždy majú o čom rozprávať. Je o rok staršia, ale mladšia ako Elliot. Je trochu vyššia a má neskutočne dlhé hnedé vlasy. Luna zvoní a keďže rodičia už odišli do práce, som doma len ja a Matt. Otvorím a na mňa vyskočí jej pes Bone. Pohladkám ho a s Lunou sa pozdravíme. "Ahoj, nejdeš so mnou vyvenčiť Bona?" usmeje sa. "Teraz nemôžem." sklopím zrak. Veľmi by som chcela a odmietnuť ju je ťažké. "Rodičia sú v práci a Matt sám doma ostať nemôže." Prikývne a už chce pomaly odchádzať, ale potom zhíknem. "Dnes idem von aj s Olliviou. Môžeš ísť s nami. To už budú rodičia doma." Chcem sa zasmiať ale vyjde zo mňa akýsi divný priškvknutý zvuk, ako keď sa na panvici smaží slanina. "Jasné! O koľkej a kedy?" zasmeje sa od radosti. Narozdiel odo mňa to aspoň znie ako smiech. Poviem jej bližšie info a ona odíde vyvenčiť psa.

O tretej sa vráti ocko z práce. Som dohodnutá na trištvrte na štyri, pretože o pol dorazí mamina. Keď už konečne idem ku jazierku za Olliviou a Lunou, na čo som sa celý deň neuveriteľne tešila, zastaví ma mamina. "Ešte chcem vedieť, kedy sa vrátiš domov." drží ma za ruku, ja stojím v otvorených dverách a pozerám na ňu ako teľa na nové vráta. "Ja?" položím najretardovanejšiu otázku. "Asi o ôsmej." odhadnem. "Dobre, ale o ôsmej nech už si doma, nieže budeš len vyrážať." pozre prístne, ale usmieva sa. "Jasan." odpoviem a zakývam.

Keď sa stretneme, najprv sa snažím nevytiahnúť tému o NanoBoToch, ale samozrejme, že po chvíli skončíme tam, kde som nechcela. "Ja s tým nemám problém, ak to neovplyvní môj hudobný štýl." rozrehoce sa Luna. "Metál!" skríknem a kuknem na ňu so smiechom. Ollivia sa moc nebaví. Pri tom slove začala byť nesvoja a nechce nič povedať. "Ollivia, čo je?" pozrem sa na ňu a chytím ju za plece tak, ako to urobil predvčerom Elliot. "Čo sa deje?" moja tvár zmeravie. "Môj oco na tých NanoBoToch pracoval. A sú pre zdravie ľudí, naozaj." rozplače sa a strasie moju ruku. "Prepáčte. Oni všetci na tých NanoBoTov len nadávajú a... Ja neviem prečo mi na tom tak záleží." utre si slzy do rukáva a odtisne sa ďalej. "Ja už ho v hlave mám" povie to vážne, chytá si pri tom čelo. Zmeraviem. Zabijácka zbraň! Je v nej. V mojej kamarátke! V jej mozgu! Mám chuť utiecť ale nedá mi to a spýtam sa jej.

"Bojíš sa ho?"
"Keď ja ani neviem." nasleduje nádych.
"Možno." výdych.
"Oco tvrdil, že sú neškodní" pomalinký nádych.
"Ale všetci vravia, že sú to zabijácke zbrane!" už zase plače, nepravidelne dýcha a ja to už neznesiem. Objímem ju tak pevne ako to len ide a Luna sa pripojí ale bleskovo sa zas odtiahne. Vyzerá, že jej na tom nezáleži. "Mne už na ničom aj tak nezáleží." potvrdí Luna moje myšlienky. Obidve sa na ňu nechápavo pozrieme. "Ak to je neškodné, tak všetci čo plačú sú len strachoprdi. Ak nás to všetkých zabije, tak už je to aj tak všetko jedno." spustí sa po svahu dolu ku jazierku a poriadne si zababre mikinu. Začne mi vadiť, ako sa kvôli NanoBoTom všetci menia.

Vrátane mňa. Som ustráchaná a tvrdohlavá. A naše kamarátstva? Z kedysi bezchybného kamarátstva s Elliotom sa stáva niečo viac ako kamarátstvo, ale nerešpektujeme názory toho druhého. Takto to však nemá byť. A z kedysi bezchybného tria kamarátok sa stali kamarátky, ktoré nevedia nájsť spoločné názory.

Streda štvrtého a štvrtok piateho. Celé dva dni čítam a píšem do môjho veľmi starého denníku. Ešte z čias, keď všetko bolo tak, ako malo. Až teraz si všímam, že to ako sme sa zmenili je neuveriteľné. Nemožné. Nájdem aj starú fotku z oslavy mojich 12 narodenín. Rozplačem sa.

Piatok šiesteho. V spánku sa NanoBoTi objavujú čoraz častejšie. Nebyť tých snov, na nejaké robotíky by som za tie dva dni úplne zabudla. Tak som sa ponorila do starých časov, že som nevnímala prítomnosť. Celý deň preležím a čítam si detskú knihu, čo bola pohodená vedľa denníku. Čítala som ju už milión krát, ale teraz ju vnímam inak.

Sobota siedmeho. Zobudí ma oco a povie, že dnes si nechám NanoBoTa nainštalovať. Skríknem.

Dostanem NanoBoTa už... Dnes?!