NanoBoT

Kapitola 4 - Útek

"Prečo dnes?!" pokrútim hlavou. "Choďte vy. Ja nejdem." vyskočím z postele. "Nie nechoďte" otočím sa na ocka. Chce niečo povedať, ale ja pokračujem vo svojom hysterickom výleve. "Zabijú vás. Ja vás mám rada. Nedovolím im to." sadnem si na zem a tlačím slzy späť do očí a agresívne výkriky späť do krku. Ukľudní ma predstava, že tie výkriky v sebe doslova dusím.

"Áno už dnes. A ideme všetci. Aj ty, aj ja." zamračí sa na mňa. "Som dosť inteligentný, aby som chápal, že nám chcú len pomôcť." podá mi ruku. Len sa naňho podozrievavo pozriem. Smutne prikývnem. Ak už majú zomrieť oni - mama, oco, brat a zrejme aj Elliot, Ollivia a Luna... Tak idem aj ja. A možno budem mať len krásny život bez rakoviny. Ktovie.

Oblečiem sa a poslušne pomôžem s oblečením aj bratovi. Nastúpime do auta a ocko naštartuje. Mám chuť vyskočiť von a utiecť. Ale neviem kam. A tak len sedím a do očí sa mi tisnú nepríjemné slzy. Celá sa trasiem. No a? Do hlavy sa mi tisne sled myšlienok. To je jedno. Luna mala pravdu. A aj keby, tak aj tak všetci raz zomrieme. V myšlienkach zasipím. Prečo je to tak ťažké? Keď dorazíme pred nemocnicu, mám hlavu ako balón. Vystúpiť z auta bol ako útek z väzenia. A aj tak mám chuť utekať ďalej. Čo najďalej. Niekde kde budú ľudia ako ja. Tvrdohlaví, arogantní protestanti. Mama ma chytí za ruku a stlačí mi ju. "Vystri sa, Glow." pozrie na môj otrasný výraz. Vystriem sa, ale smútok a gravitácia spolu pekne spolupracujú a ťahajú ma ku dnu. Chodím ako zombík, keby nejaký existoval. Pomaly, zhrbene a nemotorne. Jednoducho otrasne.

Sedíme v čakárni, ktorá smrdí ako smrť. No vážne, tá vôňa je... Nie ako mŕtvoly, ale ako smrť doslova. Zapchám si nos. Ľudia sa na mňa pozerajú, pretože tu majú osviežovače vzduchu. "No tak sa poserte že vyzerám trápne. Aj tak všeci zdochneme." zamrmlem. Začína sa mi zdať, že mi černie pred očami. Umieram strachom? Najprv to držím v sebe, ale keď už sa mi nemocničné steny zdajú čierne, ľudia vyzerajú ako bezdušní a skoro mŕtvi a všade vidím malý trblietavý prášok - čosi ako NanoBoTov, už to nevydržím a spýtam sa mamy nahlas. "Mami? Prečo umieram už dnes, keď tí NanoBoTi nás majú zabiť až o dva mesiace?" mama sa na mňa divne pozrie a polovica ľudí takisto. No tak som divná.

"Rodina Smallová" povie doktorka. To sme my. Sedím ako priklincovaná na stoličke v čakárni. Mama sa postaví, hneď na to aj ocko a Matt sa tvári akoby ani nevedel čo sa deje. Mama ho vezme za ruku a hneď ide. Mňa ani nehne. Ocko naznačí rukou, že mám ísť. "Ani ma nehne." pokrútim hlavou. Cítim sa tak arogantná... Ale celkom dobre. Oco ma chytí za ruku ako malé decko. Prekrútim očami a nechám ho nech ma ťahá. V tejto čakárni som vzbudila už príliš moc pozornosti. O ďaľšiu nestojím.

Keď vôjdeme, vôňa smrti už nieje okolo mňa, ale vo mne. Strasie ma. Najprv ide Matt, potom ja. Nemôžem to vidieť. Mattovi prikladajú na tvár masku. Vidím otvorené okno a tak si poviem, že ma bolí hlava. Vyhovorím sa, že sa potrebujem vydýchať. Prejdem k oknu. Vidím, že asi 2 a pol metra pod oknom je strecha. Slnko na ňu svieti a odráža sa mi do očí. Ja... Nie... Nemôžem v sebe potlačiť nutkanie skočiť. Skočím? Nenápadne si sadnem na okno tak aby som mohla bleskovo utiecť. Skočím. "Mala som vás rada." usmejem sa a...

Skočím! Zadržím sa o parapet. Až teraz si uvedomujem, ako vysoko mi to príde. Telom sa pritlačím ku stene a pustím sa. Tesne pred dopadom sa odkopnem od steny, na strechu dopadnem tak, že urobím kotúľ a stlmím pád. Tie parkúrové triky, čo sme skúšali s Elliotom sa vyplatili. Už počujem ako na mňa kričia z okna. Nevnímam. Porozhliadnem sa po únikovej ceste. Vidím stromy, zrejme zleziem po nich. Sú celkom blízko, s rozbehom na ne preskočím. Ja som snád blázon! Rozbehnem sa a adrenalín ma ženie v pohode ďalej, akoby ani nebezpečenstvo nehrozilo. "Woohoooo!" skríknem, keď sa moje nohy odliepajú od strechy. Načiahnem ruky a čas sa spomalí. Ja letím a čas stojí - pomyslím si. Bombaaa! Otvorím oči a keď si premyslím kam sa zachytím, čas sa rozbieha. Chytím sa konáru, ktorý strašne šmýka, ale je dosť hrubý, aby ma udržal. Ruky ma začínajú páliť a ja tam len tak visím. Opatrne pozriem dolu. Výška! Spanikárim.

Zrazu sa mi šmykne jedna ruka! Zjačím. Zavrem oči a čakám až sa pošmykne aj druhá. Šmykne sa a ja padám. Zas a znova.