Spievaj moju pieseň,
kým zo svetla nie je tma.
Kým necítiš tieseň,
je tá posledná.
Stačí iba málo,
aby si bol tým,
čo prichádza z rána,
zmizne za prítmím.
Keď nastane prítmie nášho súmraku,
oceán sa schladí.
A ty sa mi zjavíš
iba v prízraku.
Koľkokrát sme znova
ľudom klamali.
Vďaka tvojim slovám
prekážky trhali.
Hrali sme sa na pár,
čo všetko dokáže,
ale ani oheň
naše činy nezmaže.
Spálili sme krásu,
no to zlé tu ostalo.
Čo sa stalo, stalo sa,
aj keď nemalo.
Pozeráš sa do tmy.
Počuješ tie hlasy?
Tvoju hlavu opantala
myšlienkami krásy.
Nechce počuť slová!
Tie nemajú význam.
Neurob tie chyby znova!
Radšej sa jej priznaj.
Pravda tá je iná
od tisícich ľudí.
Neuver však takým,
čo ťa budú súdiť.
