The Beautiful Hunter |l.s|

2

[A/N] Heey!
Konečne sme trošku hlbšie v príbehu a máme nové postavy. Aj tak je ešte pred nami dlhá cesta.
Ďakujem za pozitívne ohlasy k predošlej kapitole <3 a hlavne TaMi (love u too). Dúfam, že vás touto kapitolou nesklamem a práve naopak, zamilujete si to ešte viac. Pretože ja píšem tento príbeh s obrovskou radosťou a to dokazuje aj to, že táto kapitola má viac ako 2600 slov :)
Nezabudnite na konci znova okomentovať a dať vote ;)

Zatvoril oči a ticho sa zasmial. Chrbtom sa opieral o chladný múr budovy, no aj tak mu nebola zima. Práve naopak. Hrial ho dobrý pocit, ktorý pretekal jeho žilami ako jed.

"Ako si ušiel?"

Neotvoril oči, neodpovedal, iba zdvihol ruku a priložil si k perám papierik. Zhlboka vdýchol, chvíľu držal dym v ústach a následne otvoril oči, aby sledoval, ako dym stúpa.

Pozrel sa na muža sediaceho vedľa neho, taktiež mal v ruke, medzi prstami, jointa a poťahoval si. Bol rovnako ako on oblčený v čiernom a tmavé vlasy mu skrývala kapucňa mikiny, ktorú mal na rukáve pravej ruky od krvi. Nepýtal sa. Pretože vedel.

"Neviem. Mal ma v hrsti, nemal som kam bežať. Za mnou bola miestnosť plná upírov, pretože ma ten bastard zaviedol do ich hniezda. A vchod bol zatarasený jeho telom," znova si potiahol, pričom nechal pri vydýchovaní oči zatvorené. "Keď mi strhol šatku a kapucňu, poznal ma. Neviem ako, ale poznal ma."

Muž sediaci vedľa neho ho pozorne sledoval hnedými očami, ktoré v tme vyzerali byť čierne, ktoré možno aj čierne boli kvôli neprirodzene rozšíreným zreničkám. Poznal aj v Louisovom hlase obavy. Nebolo bezpečné, aby poznali ich meno.

"A potom?"

"Proste povedal moje meno a pozeral na mňa ako na ducha. Povedal by som, že ani nedýchal, ale tí netvori nedýchajú tak či tak," sucho sa zasmial a do škáry medzi chodníkom a budovou strčil zvyšok papiera, ktorý sa už nedal sfajčiť. "Keď som okolo neho prebehol, ani sa ma nesnažil zastaviť, iba ma sledoval pohľadom."

Tmavovlasý muž pokrútil hlavou s malým úsmevom a taktiež dofajčil jointa, ktorého následne strčil do škáry v budove. Obaja sedeli opretí na chodníku v pomerne práznej ulici. Iba niekedy okolo nich niekto prešiel a venoval im znechutený pohľad. Hneď vedeli, čo si o nich myslia, ale bolo im to ukradnuté. Tí ľudia ani nevedeli, že práve oni im zachraňujú večer životy. Nie len oni dvaja, ale aj tak, ide o princíp.

"Dnes ideš po kom?"

"Payne."

Louis sa pobavene uchechtol a pokrútil hlavou.

"Hey, čo sa smeješ?!" spýtal sa hnedooký muž, ktorému sa však na perách taktiež pohrával úsmev.

"Oh, príde mi len vtipné, že po tom bastardovi ideš už niekoľko týždňov a ešte si ho nedostal. Kde je ten Zayn, ktorý dostane každého vždy na prvýkrát?" povedal s vysmievavým tónom.

Zayn ho udrel do ramena a predstieral, že si nevšimol, ako sa Louis na neho zamračil a prešiel si rukou po zranenom mieste. Keby na to poukázal, Louis by to zahral na zranenie z boja, nikdy by nepriznal, že ho bolel úder práve od neho.

"Dobre vieš, že Payne je idiot. Zahráva sa so mnou, pretože vie, že idem po ňom. Hajzel," posledné slovo si zašomral sám pre seba, Louis ho však počul a zasmial sa.

"Dúfam, že ho dostaneš. Potrebujeme informácie. A to čo najskôr."

Zayn prikývol a vstal zo špinavého chodníka, hneď si oprášil čierne džíny a následne si ruky strčil do vreciek mikiny. Kapucňa mu zakrývala oči, šatka mu vysela na krku, pripravená, aby si ju vytiahol na tvár, keď sa bude musieť skrývať.