New life is a new story...

9.Kapitola

Sedela som doma na gauči, mohlo byť asi tak 21:05 a ja som sa  pozerala von oknom. Pršalo... Dažďové kvapky udierali do okien akoby ho chceli rozbiť, prešiel mi po chrbte mráz. 

"Si v pohode Rose?" opýtala sa ma Klára keď sme pozerali televízor. Prikývla som a prikryla som sa dekou. Začali mi klipkať oči a po chvíli som zaspala....

 Skočila som z útesu priamo do mora. Ponorila som sa a chcela som vyplávať na hladinu, no nešlo to... Niečo ma ťahalo ku dnu. Vynorila sa mi hlava no nestihla som sa ani len poriadne nadýchnuť a už som šla opäť ku dnu. Toto sa opakovalo asi 5 krát napokon... som ten boj vzdala. Videla som len hladinu ktorá bola stále viac a viac rozmazanejšia. Keď som sa rozhodla pre ozajstný koniec, rozhodla som sa ešte posledný krát dostať do pľúc aspoň trochu kyslíku....Môj posledný nádych sa ani nedal považovať za nádych a ja som už len videla ako moje telo klesá ku dnu. Dotklo sa piesku na dne mora a ja som zavrela oči. Bolo po všetkom. Úplne po všetkom... Opäť som zomrela...

Prudko som otvorila oči a všade naokolo bola tma. Začala som strašne kašlať akoby som mala v pľúcach vodu ktorú som chcela dostať von. Kašeľ prestal a ja som sa posadila. Nesedela  som na gauči ale na svojej posteli. Hmatala som po stene a zapla nočnú lampu. Zasvietila som a všetko bolo jasnejšie... Zbadala som môj mobil ktorý ležal na nočnom stolíku. Pozrela som sa koľko je hodín. Hodiny na mobile ukazovali 5:59 a to znamenalo že za chvíľu bude po celom dome vyzváňať pieseň od PIL C-ho čo znamenalo že budem musieť vstať. Ešte na chvíľu som zavrela oči a snažila si odpočinúť, keď v tom hlasité "Ha.... ha ... pčíí" kýchla som si a zacítila som v nose sopeľ. No super ... pomyslela som si a konečne zavrela oči. O pár sekúnd už bolo počuť len hlasité : 

"Pompeje..
Peko..
Freshtape..
Ta voda je horká jak grapefruit,
som vysoko tak ako Neptún,
to dievča je činné jak Vezuv,
pod posteľou vidím ten popol a pemzu,
pred očami mám celé spektrum,
nemyslím, kámo, tú telku,
beriem tú paletu pestrú
sekunda vzťahu a burza sexu,
otec mi vravieval "nesúď"...."

"ROSE!" vošla do izby mama, "vypni to a vstávaj!" zakričala na mňa no ja som sa ani nepohla.

"Počuješ?" prišla k mojej posteli a v pozadí aj naďalej hralo:

"celý život spútaný aj keď ruky mám bez pút,
ty si bola moja najväčšia dám tomu mestu,
vystrieľam ho celé na šupu tak jako Bejrút,
vypálim jak Rím a vytesám jak Petru,
prosím ťa nesmúť, nechoď túto cestu,
na ktorej ľudí tlčú city jako Berkut..." mama to už nemohla vydržať a vypla budík sama. 

"No tak Rose..." pohýbala so mnou mama a ja som jej potichu a chrapľavým hlasom povedala:

"Mami... mne je zle..." mama mi hneď automaticky chytila čelo a dokonca aj líca. 

"Veď ty celá horíš Rose..." povedala a zmizla. Nestihla som povedať ani len "ČO?" a už bola späť aj s čajom a paralenom. 

"Bolí ťa hlava?" opýtala sa a ja som prikývla. Podala mi čaj s bielou tabletkou  a ja som sa posadila.

"Idem po teplomer." povedala ani ani nie za minútu už stále pri mne. Klasický ortuťový teplomer som si strčila pod pazuchu a už som len čakala. O chvíľu som ho vybrala a podala mame. 

"Máš 38,5. Dneska do školy nepôjdeš. Dopi ten čaj a ľahni si." prikázala a už jej nebolo.

"No super...." povedala som si a priblížila som šálku s tabletkou k perám. Pri pohľade na šálku som sa usmiala. Dostala som ju na desiate narodeniny od Liv... Síce frčala Hannah Montana my sme mali aj tak radšej tie rozprávky o klasických princeznách. Na šálke boli tri princezné ktoré sedeli vonku v záhrade na lavičkách a za nimi sa týčil veľký hrad. Boli tam Popoluška, Snehulienka a aj Šípková Ruženka.... Aj keď bola už šálka stará a obitá vždy keď som ju uvidela som sa usmiala. Možno si zmizla zo sveta, ale nikdy mi nezmizneš zo srdca... povedala som a pozerala sa hore do stropu, dúfajúc že ma Liv počuje... Ľahla som si a ponorila som sa do ríše snov. Ríše ktorá nemá hraníc...