Dievča s Fialovou Stuhou

4.

Začala stuhu skladať. Niečo z nej robila. Vyrábala. Neviem čo to bolo, ale určite to bude niečo krásne. Niečo originálne. Znova sim na ňu len tak čumel. Robila stále to isté. Stuhu skladala stále tým istým spôsobom a odkladala si výrobky do zelenej igelitky, ktorú mala v taške. Vlak prudko zabrzdil. Prišli sme na ďalšiu zastávku. Ale pre ñu to nebolo dobré. Všetko sa jej rozsypalo! Odtrhol som od nej zrak a pozrel na zem. Mne sa nič nestalo, sedel som v protismere. Ale jej áno. Zohol som sa, aby som jej pomohol pozbierať popadané veci. Mala ich všade. Keď som jej podával posledný kus látky, naše ruky sa stretli. Mala ich také... jemné. Presne ju vystihovali. Pozrela sa na mňa, s nevysloveným 'ďakujem'. Medzi nami lietali aj iné nevyslovené slová, ktoré som však nedokázal rozlúštiť ani ja. Nepoznal som ich. A to ma mučilo. Zožieralo. Napriek tomu som si však sadol späť na svoje miesto. A znova som mohol iba rozmýšľať, aká asi je. Práve som premárnil svoju šancu! Ja idiot! Pomyslím si.
------------------------------
Ahojte. Rozhodla som sa, že to trošku roztiahnem. Veľmi dobre sa mi to píše. Ďakujem za votes a dúfam, že nevadí, že sú také krátke kapitoly. Čítame* sa na ďalšej kapotole. ;)

*Pôvodný názov: 'Vidíme sa', ale vy ma nebudete vidieť, iba budete čítať. :) Tak sa majte krásne.