HUNTER

1. kapitola-Tie oči poznám

Túto kapitolu venujem Brutálnej Nikite. Som rada že je moja čítateľka. Nebojte sa, aj vám (možno) venujem kapitolu. Ďakujem že čítate.

Keď otec odišiel, tak sme dotrénovali a išli domov. Zajtra mám narodky a budem pridelená do bojovej skupiny. Dúfam že ma pridelia k Lucasovi. Môj deň bol nudný tak ako každý iný. Priebeh som nevnímala a večer som išla spať (23:52).

Ráno som sa zobudila a... spím v inej izbe. Kde som? Prečo som tu? Ako som sa tu dostala a čo tu robím!? Po chvíli vošiel môj otec s nejakými papiermi v ruke. 

,,Emily, na tvoje devätnáste narodeniny si bola pridelená do prvej elitnej bojovej jednotky. Gratulujem a všetko najlepšie."

,,Čo!? To je blbosť. Veď ja som bola vždy všade posledná. A... a... a..." 

,,Rada si myslí, že je v tebe niečo jedinečné a nebezpečné a preto ťa pridelila práve sem." Ja som práve dostála šok, infarkt, porážku, mŕtvicu,...

,,Toto je teraz tvoja nová izba. Nájdeš tu všetko potrebné. O deviatej pre teba príde niekto, kto ťa zavedie do haly, kde sa zoznámiš s celým tímom." 

Po týchto slovách odišiel z izby a mňa tam nechal rozmýšľať a spracovať všetky informácie. O deviatej, presne tak ako povedal po mňa prišlo dievča, ktoré sa predstavilo ako Isabell. Bez slova sme potom prešli do haly, kde už boli všetci zhromaždení a čakali len na nás. Po predstavovaní, ktoré bolo nezáživné, nudné a vôbec, úplne bez chuti ma Isabell odprevadila do izby. Teraz je už moja a zjavne už aj navždy bude.

Na ďalší deň sme sa vybrali na môj prvý prvý lov posadnutých. Najlepšie na tom bolo že ma neoboznámili iba mi povedali aby som sa nedala zabiť. Princíp spočíva v tom, aby sme na to prišli sami ako keď vás učia plávať tak,  že vás hodia do vody. Preto je nováčikov prijatých
10 000 lebo priemerne ich prežije prvý lov len 100, čo je pomerne veľmi malá skupinka lovcov. Znamená to to, že možem na 89% zomrieť.

Rozdelili nás do tímov. Moju skupinu tvorili Max, Isabell, Rose a Alarick. Prešli sme od tábora asi tridsať kilometrov (keďže naša rasa má rôzne schopnosti, dve z nich nám umožňujú vykonávať všetky činnosti s väčšou silou a rýchlosťou. Vďaka tomu sme prešli tento "krátky" úsek za necelé dve hodiny), na križovatke sme sa rozdelili. Ja som išla s Maxom, Isabell išla s Rose a Alarick išiel sám. Moje pocity boli veľmi nepokojné a nevedela som ich rozlúštiť-cítila som že sa niečo stane, ale netušila som čo a ani som nevedela či to bude dobré alebo zlé. 

Max mal na chrbte dva veľké meče a za opaskom vrhacie dýky. Ja som oproti nemu úplne neozbrojená. Jeden luk (domáca výroba) a tulec s tridsiatimi šípmi (rok výroby 1321). Celú cestu sme išli bok po boku (delili nás 3 centimetre, sen každého dievčaťa lenže ja som išla vraždiť-doslova). 

Zo zamyslenia ma vytrhol pohyb, ktorý trval iba sekundu a potom náhle zmizol. Max zastal, a veľmi pomaly zdvihol ruku a načiahol sa po meči. Keď ho mal v ruke otočil sa na mňa a gestikuláciou (ktorú som pochopila po treťom ukázaní :D, zúril) naznačil že mám ísť zo severu a on pôjde z juhu a tak by sme to (ho,ju) mali chytiť. Zo strachom som prikývla a vydala som sa do tmavého lesa, ktorý nepozná pravidlá. Po hodine hľadania som na skale počas západu slnka spozorovala postavu oblečenú celú v čiernom, presne tak ako ja a tak som si myslela že je to Max. Zložila som luk čo je síce proti pravidlám
a začala som sa približovať k Maxovi (aspoň myslím že je to Max). Keď som bola už dosť blízko, postava sa otočila.

Jeho oči pohlcovala temnota. Moja ruka inštinktívne siahla po luku. Neznámi (posadnutý) sa ani nepohol. Začala som cúvať a zároveň napínať luk. Stále ma pohlcovali jeho oči a ja som nedokázala uhnúť pohľadom. Jeho oči ako keby šepkali ,,spomeň si" . 

Moje telo ovládol strach a napnutý šíp vystrelil. Hneď ako som si uvedomila, čo som spravila mi luk spadol na zem. Nemalo by mi to vadiť lebo na toto som bola cvičená, no predsa... Do očí sa mi hrnuli slzy a len s ťažkosťou som ich zadržiavala. Z tranzu ma vytrhlo hlasné kričanie. Slzy, ktoré stihli vyhŕknuť som si zotrela. Zodvihla som luk a pomaly som sa začala približovať k zvíjajúcemu sa posadnutému. Neviem či som mala byť rada že som ho trafila iba do nohy, alebo naštvaná sama na seba že som ho trafila iba do nohy. Z môjho premýšľania ma vytrhlo... ticho.

Posadnutý, ktorý sa ešte pred chvíľou zvíjal v bolestiach predo mnou na skale, tam nebol. V panike som sa začala otáčať, ale neotočila som sa dosť rýchlo a preto som skončila na zemi.Posadnutý ma zvalil a sadol si na mňa obkročmo. Chytil moje zápästia a silno mi ich pritlačil k zemi, čím ma úplne prišpendlil tak, že som sa nemohla ani pohnúť. Dlho som sa ešte metala, no keď som vedela že to nemám žiadnu šancu som to vzdala. 

Keďže posadnutý ešte stále na mne sedel a držal ma, moje oči zablúdili k jeho tvári. Jeho vlasy boli hnedé až dočierna, tvár mal podlhovastú a keď som zablúdila k jeho očiam... prázdnotu pomaly začal nahrádzať život. Čierna sa postupne začala meniť na obyčajné oči, ktoré mali presne takú istú farbu ako tie moje. Zelená sa postupne miešala s modrou a ten pohľad, ktorým sa na mňa pozrel sa mi zdal ako niečo veľmi známe a ako niečo čo veľmi dobre poznám. Niečo čo vypĺňalo to prázdno, ktoré som tak často cítila a po čom som veľmi túžila. Po chvíli však niekde praskla vetvička a posadnutý zmizol a s ním aj pohľad a oči, ktoré napĺňali moje vnútro.

Chcem sa poďakovať všetkým za podporu a pomoc. Veľmi mi pomáhate. Ďakujem.