HUNTER

2. kapitola-Čo sa to vlastne stalo?

Túto kapitolu venujem Paulínke. Pomáha mi písať a zároveň prepisovať túto knihu a má so mnou nervy. Pufla ďakujééééééééééém. :) :*

Sú veľmi rýchli, majú veľmi dobre vyvinuté reflexy. Posadnutého spoznáte podľa jeho čiernych očí, vysokej postavy a tmavého oblečenia... 

S hnevom som zavrela knihu (osemdesiatu deviatu v poradí). Už prešiel týždeň a ja ešte stále nemôžem zabudnúť na to, čo sa stalo na mojom prvom love. To znamená, že žijem. Prekvapivo. Hľadala som odpovede na všetky moje otázky v knihách našich dejín a výučby. Všetko bolo to, čo poznám z rozprávania mojich ,,priateľov".

Zrazu niekto zaklopal a keď vošiel som zistila že je to Max. Max ma od toho lovu stále sleduje, lebo asi niečo tuší. Keď tam prišiel, stála som s lukom a šípom v ruke. Obzrela som si okolie a on sa ma spýtal čo sa stalo a ja som mu povedala že nič. Odvtedy ma nepustí z očí a je rozhodnutý zistiť pravdu. Teraz bol celý napnutý a rýchlo kráčal smerom ku mne: ,,Počúvaj ma Emily, a veľmi dobre počúvaj. Neviem čo sa stalo na love, ale viem, že sa niečo stalo a ty mi to teraz povieš. Je mi jedno ako, ale mi to skratka povieš." 

Toto som vážne nečakala. Nič v zlom, ale Max to teraz prehnal.

,,Neviem čo tu trepeš, ale ja ti hovorím, že sa tam nič nestalo. Ak máš problém, rieš si ho s Isabell, Rose a Alarickom, ale mňa z toho láskavo vynechaj."

Max nabral červenej farby a bojoval s výbuchom. ,,Tak mladá paní, hra skončila! Buď to povieš, alebo pôjdem za riaditeľom." 

,,To sa mi vyhrážaš?! Nemáš právo a nepoviem, lebo sa tam nič nestalo!" Ľudia poviem vám, že takto ma ešte nikto nenaštval. 

,,Ako chceš! Ty si si to vybrala." A s týmito slovami odišiel z miestnosti." WOW" Začala som teda hľadať ďalej.

Asi o polhodinu po mňa prišiel nejaký riaditeľov poskok s tým, že sa mám okamžite dostaviť do jeho kancelárie. 

To som zvedavá, čo sa stane. Keď som tam prišla spolu s poskokom, poskok zaklopal a my sme vošli. Riaditeľ sedel v čiernom koženom kresle a čítal noviny, takže som mu nevidela tvár. Keď nás započul, zložil noviny. S padnutou sánkou som pozerala na asi tak dvadsať-ročného chalana. 

,,To má byť vtip?" spýtala som sa.

,,Nie."

,,WTF?!"

,,Slečna Mezfortová, správajte sa prosím slušne. Ak dovolíte," (nedovolím) ,,som Chose Bernard," ako taký Chorý Bernardín. ,,bol som oboznámený vaším kolegom o tom, že nám zamlčujete dôležitú informáciu. Chcem vás preto vyzvať aby ste nám tú informáciu odovzdali."

,,Takže tá info znie tak, že nič neviem a nič sa ani nestalo. Max má bujnú fantáziu a ja mám za to pykať?"  

Bernardín začal premýšľať a nakoniec mi pokynul aby som odišla. Postavila som sa a rýchlo prešla k dverám.

,,Slečna Mezfortová, keď sa odchádza, vždy je slušné pozdraviť. Budete sa ešte veľa musieť učiť." usmial sa na mňa slizkým úsmevom (takým úchylným úsmevom,  až sa mi žalúdok trikrát obrátil).

,,Dovi." A rýchlo som odišla. Na chodbe čakal Max. Už nieeee!  

,,Ako bolo?" opýtal sa.

,,Nechaj ma Max." S týmito slovami som išla do izby. Zabuchla som za sebou dvere, hodila sa do svojej postele a uvažovala nad všetkým čo sa stalo. Nič mi nesedelo, slová mi v hlave skákali a ja som ich nevedela pospájať.  Vo všetkom som mala chaos. Znudene som otočila hlavu na vankúši a uvidela tam to čo mi tak veľmi chýbalo, čoho som sa bála a aj obávala.

 Ďalšia kapitola je za mnou, dúfam že sa páčila. Mám vás rada. :*