Dva týždne pred Valentínom sa na mňa zo všetkých strán valia náreky. O tom, ako je nanič byť sám, aký je to mizerný pocit, keď ťa nikto nemiluje, keď Valentín preležíš v posteli nariekajúc nad svojim nezmyselným životom. Vo chvíľach, keď rolujem nástenku a vidím všetky tie nešťastné statusy, obrázky a smutné tváre, mám pocit, že je to obdobie depresívnejšie ako jeseň. Niektorí sú s tým v pohode, iní sa schovávajú za vtipné obrázky o tom, ako nevedia, čo si na Valentína kúpia alebo sú tí, ktorí si otvorene priznávajú, že ich to trápi, no nech je to akokoľvek, každý z nás túži po niekom, kto by ho objal, kto by sa s ním rozprával dlho do noci a hoci aj o štvrtej ráno počúval jeho plač z telefónu. Každý z nás, nech je už akokoľvek silný, má v sebe nehu a túži po niekom, kto by mu kúpil kvety, vzal na jeho obľúbené miesto, jednoducho po niekom, kto by ho miloval. A to je normálne. Je to prirodzené, je to súčasťou ľudského vedomia, ľudského srdca. Môjho, či tvojho.
Dva dni pred Valentínom, keď sa v škole rozdávajú valentínky, ľudia sú na seba milší, viac sa usmievajú, si uvedomujem čosi iné. To, po čom túžime sa nie vždy stotožňuje s tým, čo v skutočnosti potrebujeme. Dnes som nevidela nikoho, kto by dostal "skutočnú" valentínku. S romantickými vetami o tom, ako sa niekomu páči. No videla som desiatky ľudí, ktorí dostali pre mňa SKUTOČNÚ valentínku. Od skutočných ľudí so skutočnými citmi. Od priateľov, ktorí si ich vážia a milujú ich naozaj, nezištne, len preto, že sú kým sú. A to je viac, ako byť s niekým na Valentína. To je viac než dostať ruže. Je to viac než všetky bozky sveta.
Cítiť, že ťa niekto miluje, že si ťa váži, že patríš do najlepších momentov ich života, sa nikdy nevyrovná plyšákovi a bonboniére.
A chcem aby si vedel/a ešte jednu vec. Mám ťa rada. Neviem kto si, ako sa voláš ani či si dostal/a tú pravú valentínku. No mám ťa rada preto kým si, že si a dúfam, že raz nájdeš niekoho, kto vypestuje kvety aj v tých najsmutnejších zákutiach tvojej duše.
