Prišli sme teda na ten hokej a sadli sme si dozadu potom prišiel môj ujo aj s NÍM. Sadli si vedľa nás a ja som z neho celý zápas nespustila oči. Ani neviem ako rýchlo sa to celé skončilo a pobrali sme sa teda von zo štadiónu. Práve som si pozerala kedy mi ide autobus, keď ku mne prišiel ujo a spýtal sa či nechcem aby ma hodili domov. Povedala som že však prečo nie, rozlúčila sa s Emou a nastúpila do ich auta. Bolo to polorozpadnuté Volvo zelenej farby. To auto mohlo mať asi 10 rokov no stále lepšie ako autobus. Snažila som sa zapnúť si pás keď v tom zrazu ho chytila chlapčenská ruka a spýtal sa ma či mi môže pomôcť ja som len povedala áno a sledovala ako ho zapína. S bratrancom teda netrávim veľa času a po puberte ani neviem ako znie jeho hlas a tak som si myslela že to bol on kto mi pomohol s tým pásom. Zapla som si teda Facebook a pozerala nové príspevky keď v tom niekto otvoril dvere. "No ako sa vám páčil zápas?" Pozrela som sa hore a stál tam môj bratranec. Ó môj bože kto mi to teda pomohol s tým pásom? A tak som sa šokovane otočila na chalana sediaceho vedľa mňa. Bol to ON. Celú cestu som sa nezmohla na slovo. Z debaty ktorú viedli traja chlapi v aute som pochopila že ten chalan chodí na našu školu a že preto ide s nami v aute lebo jeho babka býva o panelák ďalej ako ja.
Jeho sme vysadili ako prvého a potom sme zastali pred naším panelákom a každý už išiel do svojho vchodu.Prišla som teda domov a keďže už bol večer zapla som telku a zaspala pri nej.
