Kráčala som do kina a keďže som z toho všetkého bola nervózna čítala som názvy všetkých obchodov, ktoré som videla. Ani neviem ako rýchlo to ubehlo a zrazu sme boli pri stánku s popcornom. Každý sme si kúpili svoj popcorn a pobrali sa do kina. Môj prvý horor v kimepreboha ako to prežijem keď nechcem pôsobiť ako padavka? Musím byť statočná. "To dáš Barča." Hovorím si. Asi v polke filmu Maťovi došiel popcorn a tak sa ma spýtal či si teda nerozdelíme ten môj. No skúste mu povedať nie?! Jasne že som súhlasila a ihneď som dala popcorn do stredu. Práve som si z neho brala keď sa naše ruky stretli. Ja som len povedala sorry a pozerala ďalej. On to nejako neriešil a film sa skončil. Lukáš (môj bratranec) aj s frajerkou hneď po filme niekam zmizli. A tak som si šla pozrieť bus a práve som sa chcela rozlúčiť a ísť na zastávku, keď v tom Maťo povedal: "Barča počkaj" tak som sa otočila. "Áno?". Ty kokos to bolo prvý krát čo povedal moje meno :-) . "No, vieš chcel som sa ti poďakovať za dnes." "Neni za čo. Keby si ma ešte dakedy potreboval tak daj kľudne vedieť." To som sa ešte stále vyhýbala očnému kontaktu. No mala som pocit ako keby na mňa uprene hladel. Pozrela som sa hore. A vtedy sa naše pohľady stretli. Keď som sa pozrela do jeho očí uvedomila som si že po dnešnom fiasku som prišla o toto všetko. O svoju prvú lásku. Ten pocit ktorý ma pohltil sa ani nedá opísať. Bolo to také trápne až sa mi začali tlačiť slzy do očí. Rýchlo som sa otočila a bežala na zastávku no on začal kričať moje meno. Nechcela som aby ma videl takto. Ako ustráchanú a precitlivenú babu ktorá začne plakať vždy keď sa nad niečím zamyslí. Začala som bežať rýchlejšie no pri mojej schopnosti bežať ma za 10 sekúnd dobehol. Chytil ma za ruku a otočil si ma tvárou k sebe. Stále som sa úspešne bránila očnému kontaktu. "Pozri sa na mňa." Vzdávam sa ja proste neviem odmietnuť. Pozerám sa do jeho očí no nezmôžem sa na slovo. "Čo sa stalo ?" "Nič." Ešte sa držím a hlas sa mi nezlomil. "Ale neklam. Zase taký blbý niesom. Vidím keď je niečo zle." "Nechaj tak." "Nie nenechám." Kráčali sme ďalej na zastávku no tentokrát spolu a držali sme sa za ruky. Odmietol ma totižto pustiť. Asi je tvrdohlavý. Nevadí. Aj keď. Teraz sa mi to moc nehodí. Nastúpil so mnou do autobusu a hneď ako sme vystúpili ma začal ťahať na druhú stranu. "Veď ja bývam tam." Hovorím mu už normálnym hlasom. Už na mne nevidno ani stopu po plakaní. Bože chvala bohu že som si nedala špirálu aj na spodné mihalnice. To by som vyzerala ako tá postava z hororu. On bol stále ticho. A už sme pomerne ďaleko od môjho bytu. Už to nevydržím a pýtam sa : "Kam ma to vedieš?" On je stále ticho. Preboha mňa asi porazí. Predsa len je to Lukášov najlepší kamoš tak hádam neni sériový vrah. Až som sa nahlas zasmiala nad tým čo ma napadlo a on sa začal smiať tiež. No dobre už ani neviem kde sme tak som sa snažila vytrhnúť moju ruku z jeho pevného zovretia. Podarilo sa mi to a vyrazila som na cestu späť. No on len :"Dobre ty sisi vybrala." Prišiel ku mne zdvihol ma a dal si ma na plece. Preboha. Kriste pane. Čo sa to tu deje ? Bola som v takom šoku ó môj bože. Ani jedno slovo nebolo ochotné výjsť z mojich úst....
