1. a aj posledná kapitola

99 14 14
                                    

Bola raz jedna žena. Sedela pod klavírom a hrala. Pri hraní aj fajčila. Vždy to tak robila. Ukľudňovalo ju to. Nehrala pre jej mŕtveho muža. Ani pre jej nenarodené deti. Len a len pre seba. Áno, bola trochu viac sebecká ako by sa patrilo, ale svoje srdce už mala pevne zamknuté a tvrdé ako kameň.
Inak tichú miestnosť, pretínali noty klavíra a ku stropu stúpal sivý cigaretový dym.

Mozart, ten bol dobrý na stres.
Beethoven, ten jej pomáhal vyrovnať s hnevom.
Hyden, ti ak jej do srdca vnikla iskrička lásky.

No no teraz nehrala ani jednu skladbu od týchto skladateľov. Hrala pieseň, ktorú jej zložil nebohý manžel. Necítila ani smútok a žiaľ. Necítila nič.
Pomýlila sa. Triesla rukami po klávesách. Snažila sa začať znova, ale už to nešlo.
Pri hraní zabúdala. Ale ako mohla zabudnúť všetky tie chvíle? Či už plné smútku alebo radosti?
Sľuboval jej vernosť a lásku už naveky.
Oh, aké klamstvá! Ona je teraz sama a bez lásky. A on?
Niekde na cintoríne sa pomaly, pomaličky rozkladá jeho telo. Červy sa predierajú cez neho. Namiesto očných búlv má ich výkaly. Namiesto šiat, má pavučiny. Namiesto srdca, mŕtvy hmyz.

Tak to je. A tak to aj vždy bude. Ale ona toto nechcela. Nechce sa viac trápiť týmto svetom. Chce už len jedno. A to krásny a bezvýhradný kľud. Ale ako? Smrťou. Smrť. To je odpoveď. Kedysi ju nenávidela. Ale teraz? Teraz sa všetko zmenilo. Všetko. Kedysi by jej pomohlo len sa poriadne vyplakať. No teraz už plakať nedokázala. Tak dlho v sebe tie slzy dusila, že sa už ani nemohli dostať von z útrob jej hlavy. Už sa rozhodla. Niet pre ňu už inej cesty.

Je pripravená. Noty sú na klavíri, položené v úhľadnej kôpke. Túto skladbu kedysi sama zložila. Vďaka tejto piesni spoznala svojho manžela. Hrala ju v bare. Pohľady sa im stretli. Bola to čarovná chvíľa. Žena aj napriek tomu ďalej hrala. Bledé chudé prsty sa jej automaticky ale pôvabne pohybovali z jednej klávesy na druhú a pri tom si hľadeli do očí. Túto magicky krásnu chvíľu prerušili až staré kukacie hodiny, ktoré oznamovali, že žena môže ísť domov. Pracovný čas jej skončil. No ona neodišla. Ani len neprestala hrať. Nie po tom, čo videla tie najkrajšie modré oči. Boli ako oceán splývajúci s oblohou. On sa zas zamiloval do jej nádherných orieškových očí. Bola v nich malá iskrička zelenej, ktorá očiam dodávala jedinečnosť.
Žena dohrala, postavila sa a podišla k modrookému mužovi.
Tak sa stalo, a o štyri roky sa vzali.
Chystali sa na dlhú a ďalekú plavbu do nepreskúmaných oceánov. No on ochorel. Plavba sa zrušila. Veľa kašľal.
Čoraz viac a viac. V poslednom roku sa k dusivému kašľu pridala aj krv. Nakoniec zomrel. A spolu s ním aj malá iskrička na jej očiach. Tie celé stmavli a stemneli.

Teraz už bola pripravená. A noty a malá kovová vec tiež.
Trasúce vyblednuté ruky položila na klávesy klavíra.
1. nota, výdych.
2. nota, nádych.
A začala hrať. Noty, prirodzene, nepotrebovala. Ale boli tam a strašili ju.
Slza. Jedna malá slza. A za ňou ďalšia a ďalšia. Zavrela oči. Nechala mokré, slané slzy dlho nepociťovanej úľavy padnúť, kam sa im zamanie.

Výdych. Nádych. Pomaly prichádzala chvíľa, v ktorej to urobí. Už nemôže cúvnuť. Teraz už jej na hranie stačila len jedna ruka. Druhou sa natiahla pre studenú, chladnú žiletku bez duše.
Rozvlikala sa, a zrak sa jej zahmlel. No ten už nepotrebovala. Už sa nemala na čo pozerať. Žiletka bola v ruke a pomaly prechádzala k hrdlu. Musí to urobiť teraz. Teraz. TERAZ!

Priložila studenú žiletku na hrdlo. Striasla sa od zimy. A možno aj strachu? Áno, aj ten tam bol. A strach z čoho? Zo smrti? Och, nie! Možno zo všetkého ale zo smrti nie.

Ďalšie slzy. Ale potom už ani jedna. Bola pripravená. Pripravená zomrieť. Pritlačila žiletku na nahé hrdlo a...

A potiahla.
Silno, agresívne. Vrúcne, ukľudňujúco.
Prúdy krvy z hlavnej tepny unikali z tela von a dopadali na klarír ako vodopád. Liali sa po celom klavíry a končili na zemi.
Na krvavý klavír dopadlo stuhnuté telo ženy.
Bolo to krásne umelecké dielo. Jej posledné. A najkrajšie.

Ľavá ruka, ktorá až do posledného okamihu neprestávala hrať, bola ešte stále na klávesoch.

Takto skončil život jednej sebeckej umelkyne. Dokonca aj jej smrť bola sebecká. Lebo svojou smrťou na klavíri sa ujistila, že ho ho už nikto nepoužije. Že už nikto nebude hrať na jej klavíri.
Lebo teraz nasiakuje krvou a hnije pod telom ženy.

Tak, som zvedavá čo hovoríte na moju poviedku. Len do mňa aj s kritikou. A inak vote aj komentár poteší. :) ;)

Sebecká umelkyňa ✅Where stories live. Discover now