Malia ' s life

5

Ráno som začala skúšať tú premenu.

Pokúšam sa premeniť späť na človeka už asi 5 hodín.

Nejde to.

Neviem ako na to. Jediné čo som videla bolo ako sa ten psychopatický vlk premenil za chôdze na človeka. Len tak ako nič.

Lenže. Novinka. NEFUNGUJE TO.

Skúšala som sa premeniť za chôdze.
Za behu.
V sede.

Som zúfalá nejde to. Tak veľmi by som chcela byť znovu človek.

Ale nejde to. Asi budem navždy Kojot.

No byť kojotom nie je až také zlé. Má to svoje výhody.

1. Nikdy mi nie je zima.
Kožuch všetko vyrieši. Niekedy sa aj čudujem že mi nieje zima.

2. Ticho a pokoj.
Žiadny hluk áut v lese nepočuť. Som totižto veľmi ďaleko od civilizácie.

3. Jedlo a spôsob jeho získavania. Milujem loviť. Jelene najčastejšie. Je to pre mňa relax.

No človekom by som chcela byť. Alebo možno aj nie. Neviem.

Rozhodla som sa že už sa nikdy nepriblížim. K nemocnici. Ani k tomu záhadnému domu uprostred lesa. A určite nie ku domu Scotta.

Pretože by som mohla uvidieť znovu niečo čo by som chcela skúsiť a niečo čo je nedosiahnuteľné a to mi spôsobuje iba depresie. A zbytočnú snahu, ktorou aj tak nič nedosiahnem.

Kašlem na celého Scotta, Stilesa, toho podivného vlkolaka. Kašlem na tú mŕtvolu čo som cítila pri dome. Kašlem na policajtov. Aj na rodinu tej mŕtvoly.

Kašlem na ľudí všeobecne.

Ľudia sú hnusní nikto sa o nikoho nestará. Ani mňa nikto nehľadal. Ani môj otec. Nikto.

Prečo by som sa mala starať ja ??

Mám pekný život na podmienky aké mám som ako v kráľovstve.

Ododnes kašlem na ľudí a nebudem sa starať o nikoho koho nepoznám a do ničoho čo sa mňa osobne netýka.

***************************************
***************************************
***************************************
***************************************
***************************************
***************************************

Ako som večer sedela v brlohu rozmýšľala som o mame a sestre. Ako je možné že som ich zabila ??

V tom som si spomenula že som dlho nebola pri aute.

Rozbehla som sa lesom ku autu. Už sa stmievalo ale mne to nevadilo.

Bežala som len chvíľu.

Keď už som bola pri aute sadla som si k nemu a rozmýšlala. Pozorovala som škrabance na dverách a streche. A sedela.

Keď som chcela už odísť nechtiac som zavadila chvostom o bok auta.

Následne na to som takmer dostala infarkt.

Z auta sa ozval neidentifikovatelný škrekľavý zvuk.

Obzrela som sa do auta a skúmala čo vydalo ten zvláštny zvuk. Po chvíli som si všimla bábiku mojej sestry. Zničenú od dažďa a vetra. No predsa.

V prvej chvíli som si ju chcela zobrať no rozhodla som sa ju nechať tam. Aby som mala dôvod sa tam vracať.

A kvôli sestre.

Po ceste do brlohu som rozmýšľala nad dnešným dňom a čo sa dnes stalo.