Agáta

01 || mince

P R V Á K A P I T O L A - mince

,,We travel not to escape life, but for life not to escape us."

NEMALA SOM POŇATIA, kam pôjdem. Starkej som nahovorila, že tu mám známu, s ktorou som sa spoznala cez facebook. Stačilo povedať slovo, ktorému nerozumela a už nad tým mávla rukou, vraj to sú tie naše mladícke výrazy, a že mi verí. Pravdou však bolo, že som spravila tú najhlúpejšiu a najdobrodružnejšiu vec vo svojom živote. S kufrom sa teperím dole schodmi z nástupištia a potom znovu hore a stále dokola si pokladám otázku: Prečo som si vybrala Bratislavu? Prečo som nezačala s Trnavou? Vraj je tam pekne. Prečo som si vybrala Bratislavu?

Hlavná stanica je malá, socialistická a špinavá a od mojich predstáv sa líši najväčším možným spôsobom. Bojujem s pokušením otočiť sa a nechať Vlak zničených snov odviezť ma späť. Toto je teraz tvoj život, život bádateľky.

Zastavím sa pri automatoch na ľavej strane vstupnej haly a z kabelky si vyberiem dve eurá, ktoré som od starkej dostala na cestu. Chcem mincu vhodiť do stroja a potom si vybrať nápoj, no zrazu sa spoza mňa ozve hlas.

"Nie, nie, robíš to zle, ukáž," povie muž s dlhými mastnými vlasmi a žltými zubami. Doma, v Prešove, by som sa od neho držala ďalej, mohol by byť opitý a nebezpečný. Presvedčím však samu seba, že toto je Bratislava, tu sú na tom veci lepšie, a rozhodnem sa, že mužovi budem veriť.

"Ehm, ďakujem," poviem a podám mu mincu.

"Ktorú chceš?" spýta sa.

"Ehm... Tú minerálku tam. C6."

"Cé šesť, cé šesť," mrmle si popod nos, keď to vyťukáva na malej špinavej klávesnici. Zrazu, keď má vhodiť mincu do stroja, bleskovo sa otočí a rozbehne sa preč.

"Hej, počkajte!" zakričím za ním, keď sa spamätám z prvotného šoku. Muž vybehne von a stratí sa za rohom, v meste, ktoré nepoznám. Moje šance vidieť znovu tie dve eurá sú asi také vysoké ako krtinec a ja s tým nemôžem nič urobiť.

"Prepáčte, že ruším, ale - ten muž vám niečo ukradol?" Muž, ktorý ku mne pristúpi následne síce vyzerá serióznejšie, no peňaženku si pre istotu aj tak dám späť do kabelky.

"Ech, hej. Dve eurá. Na vodu." Kývnem hlavou smerom k automatu. Napadne mi, či nebolo zbytočné mu to vravieť, no on vážne prikývne, akoby hovoril "Rozumiem," a natiahne sa, aby si niečo vybral zo zadného vrecka. A nie je to nič iné ako peňaženka, uvedomím si. Ide mi dať peniaze. Chcem ho zastaviť, no ten pocit - ten pocit nezištného a nečakaného obdarovania - ma na okamih paralyzuje a ja sa nezmôžem na nič iné, než na sledovanie, ako mi podáva dvojeurovku.

"N-nie," dostanem zo seba, no neznie to dosť presvedčivo. Mám však pocit, že aj keby som to odmietla pevne a jasne, nezastavilo by ho to.

"To je maličkosť." Neviem, či narážal na svoj dobrý skutok, alebo na darovanú sumu.

"Ja som naozaj v poriadku," precedím, lebo nechcem byť ľutovaná, ani považovaná za slabú. Vystačím si bez dvoch hlúpych eur.

"Nehovorím, že nie." Jeho hlas je jemnejší a ja si uvedomím, že správať sa takto k niekomu, kto mi chce pomôcť asi nie je správne. Nech mi to akokoľvek prekáža.

"To je jedno. Ďakujem vám, ale musím... musím ísť." Zo zeme zdvihnem svoj kufor a otočím sa aby som unikla trápnej situácii i neznámemu, až podozrivo priateľskému mladíkovi. Keď vyjdem zo stanice, ovanie ma svieži vánok a naplní ma celkom novou energiou. Skontrolujem, či je peňaženka i mobil na svojom mieste a rozhodnem sa pre cestu po mojej pravej ruke; mieri tam príliš veľa ľudí na to, aby viedla do zapadákova. Asi minútu kráčam popri širokánskej ceste, na ktorej sa striedajú veľké červené autobusy a malé osobné autá všetkých farieb a značiek. Hoci to všetko je v Prešove tiež, zvláštnym spôsobom ma to fascinuje. Najmä keď zastanem uprostred nadchodu nad cestou a mám možnosť na všetku premávku hľadieť z výšky. Možno sú neznáme mestá predurčené vyzerať úchvatne i v tých najobyčajnejších detailoch. Zavriem oči a nechám vietor rozfúknuť mi vlasy.

Po nejakom čase uznám, že je čas sa dať znovu do kroku. Po nadchode nasleduje ďalšia cesta, tentoraz len s dvoma pruhmi a s celkom inou atmosférou. Je lemovaná vysokými budovami, ktoré na ňu prepúšťajú minimum priamych slnečných lúčov, takže pôsobí zvláštne tlmene a mäkko. Prechádzam popri úzkych zabarikádovaných obchodíkoch, steny a vysokánske lampy sú pokryté inzerátmi a nálepkami s nenávistným komentárom snáď ku všetkému. Otrhané plagáty a rozbité okná.

Nekráčam dlho. Zaujme ma otvorená brána do veľkej záhrady. Do tej sa letné lúče dostali a osvetľujú rozsiahle zelené trávniky, chodníčky a sochy moderného umenia, ktorým celkom nerozumiem, no verím, že nejaký zmysel majú. Nie všetko má zmysel. Umenie to však istí.

Na západnom konci je záhrada - či skôr park? - ukončená múrom a minimalistickým detským ihriskom. Na tom východnom... Za sklenenou stenou a pár naleštenými autami sa týči budova, ktorú som doteraz videla len na fotkách. Prezidentský palác. Niekde som čítala, že keď je zástava na vrchole vztýčená a roztiahnutá, prezident republiky sa nachádza vnútri. I teraz tomu tak je a mňa to, ani neviem prečo, naplní zvláštnym pocitom spokojnosti. Prechádza sa tu pár ľudí a ja sa rozhodnem, že si po takmer siedmich hodinách strávených vo vlaku oddýchnem. Pravdou je, že kufor v ruke ma už poriadne ťaží a v bruchu mi za posledných pár minút zaškvŕkalo snáď miliónkrát. Vydedukujem, že na dokonalý trávnik si asi sadnúť nemôžem, preto zvolím lavičku na to určenú. Uvoľním sa a chvíľu sa len nechávam objímať teplou náručou slnka. Keď sa pohnem, aby som si z kabelky vybrala tvarohové pečivo, vo vrecku voľnej blúzky niečo zacítim. Ponorím doň ruku a vytiahnem z neho - mincu. Číslica dva sa zaleskne a ja sa pousmejem, keď si uvedomím, ako sa tam dostala. Možno nie každý, kto sa mi prihovorí na Hlavnej stanici ma chce okradnúť.