Agáta

09 || margarétka a lip

D E V I A T A  K A P I T O L A - margarétka a lip

GRÉTA EŠTE PÁRKRÁT prejde ceruzkou po papieri, kým sa postaví a vyberie sa ku dverám. Sú za rohom, takže nevidím, kto to je. Len sedím a počúvam.

"No tak, margarétka. Porozprávajme sa. Vydebatujme si to. Z očí do očí, tak ako si to chcela."

"Už je príliš neskoro, nerozumieš? Mal si na to myslieť vtedy, keď som mala promócie a ty si stál v rade na najnovší model od samsungu! Mal si na to myslieť vtedy, keď si ma pozval do kaviarne iba pre to, že to tam dobre vyzerá, aby si si to mohol fotiť! Vtedy si sa mi mal pozerať do očí."

Zabuchne neznámemu dvere pred nosom a v byte sa rozhostí ticho. Zrazu Gréta nakráča celá nazlostená do obývačky a popod nos si mrmle: "Blbý fotograf, blbí umelci, blbé umenie. Blbá krása, blbý instagram." A pokračuje. Všetko je blbé. Z konferenčného stolíka schmatne svoj náčrt a opakujúc "Blbí umelci, blbé umenie, blbá krása," papier zhužve a náhodne odhodí.

"Ospravedlň ma na chvíľu," precedí pomedzi zuby, v tvári je celá červená. Vyjde na balkón a zatvorí sa tam. Čakala by som, že bude vrieskať a hádzať po ľuďoch malé kaktusy vo farebných kvetináčikoch. Ona si však iba sadne na labilnú skladaciu stoličku a vloží si hlavu do dlaní. Mierne sa trasie a ja si nie som istá, či ňou lomcujú emócie, nejaká dýchacia choroba alebo plač. Pri energickej Gréte - ktorú poznám asi deň - by som okamžite vylúčila všetky možnosti; hádam okrem dýchacích problémov.

Keď sa dostanem do štádia uvažovania, či mám za ňou ísť alebo nie, a táto dilema vrcholí, zvonček sa ozve znovu. Vrhem pohľad na Grétu, no tá ho nijakým spôsobom nepostrehne.

Pomaly sa teda postavím a prejdem ku dverám. Z časti som zvedavá a z časti vydesená. Čo keď to nebude jej bývalý, ale niekto celkom iný?

Na(ne)šťastie to je on. Toho spoznám na prvý pohľad. Chlapec, asi v Grétinom veku, s rozcuchanými hnedými vlasmi, oblečený v svetlých rifliach po kolená a v jemnej ľanovej košeli (súčasného strihu). Dokonalo pasuje k svojmu hlasu a ku zlej stránke jeho povahy, ktorú mi Gréta svojimi pár slovami predstavila.

Keď ma zbadá, zarazí sa, no rýchlo sa spamätá. "Ehm, ahoj, ja som Peter. Je tu Grétka? Zavolala by si mi ju?"

"Zamkla sa v kúpeľni, necítila sa dobre," zaklamem chrapľavým hlasom. Nikdy som nebola z ukecaných, no nerozprávať niekoľko hodín je nezvyčajné aj pre mňa.

"Pozri, viem, že to nie je pravda. Zavolaj ju, prosím."

"Nie," poviem a zatvorím mu dvere pred nosom. Hoci na ne búcha a zvoní, neotvorím mu. Len stojím pred dverami a predstavujem si jeho zúfalé oči a nahnevaný výraz.

"Ďakujem ti," povie spoza mňa Gréta a keď sa otočím, tvári sa rovnako ako Peter v mojich predstavách.

"To on bol ten chlapec, na ktorého sa tvoji bratia sťažovali?" spýtam sa, využívajúc nejasnú spomienku, ktorá sa mi vynorila v mysli.

"Áno. Volá sa Peter a je to ten najväčší idiot pod slnkom! Nenávidím ho!" Jej divý výraz je doplnený zúrivým zvrčaním a ona nahnevane oddupe do obývačky.

Nasledujem ju, mám pocit, že tento incident nás zblížil natoľko, aby som sa jej naňho mohla opýtať. Leží na gauči a oči si zakrýva rukou. Sadnem si do starého žlto-zeleného kresla a hľadím na ňu. "Nechceš sa s ním porozprávať?"

Znovu buchnú vchodové dvere, no Grétina reakcia - otrávené "ARGH" - ke venovaná mne. "Och, Katarína, nezačínaj už aj ty!" Rozčúlene sa postaví a rovnako hlasným a ráznym "krokom" vypochoduje z miestnosti.

Vo dverách vrazí do jedného zo svojich bratov, niečo zahudre a zmizne za rohom. On sa na mňa začudovane pozrie a spýta sa: "Stalo sa niečo?"

"Úprimne? Mám pocit, že všetko."

///

Filip má devätnásť rokov. Vo veľkom čiernom puzdre na chrbte nesie gitaru a odkladá ju do kúta, kde to Grétu štve najmenej. Má ju rád, no musí sa snažiť, aby mala jeho sestra dobrú náladu. Nie je to ľahké, no vraj to v konečnom výsledku stojí za to.

Necíti sa dobre. Domov prišiel skôr, pretože asi dostal úpal a prsty na strunách sa mu plietli. Hugo nebol zrovna rád, no rozumel tomu. Sám minulý rok vraj skoro zomrel na dehydratáciu, no viac mi Filip nepovie, pretože aj Huga má radšej v dobrej nálade. Filip je veselý a dobrosrdečný a nerobí mu problém rozprávať sa s cudzincami, zatiaľ čo sedí rozvalene na gauči. Po pol hodine vedenia monológu si nahlas uvedomí, že o mne vie iba to, že sa volám Katka. Hoci mi s odstupom času pripadá zmena mena zbytočná, nechcem mu povedať, že o mne vlastne nevie vôbec nič.

"Povedz mi niečo o sebe, aby som sa necítil tak hlúpo," povie so širokým úsmevom.

"Nechcem, aby si sa cítil hlúpo."

"Ale zároveň mi nechceš nič povedať," zasmeje sa. Zdá sa, že pochopil a neurazil sa. To sa často nestáva. "Som s tým v pohode, ale uvedomuješ si, že keď tu plánuješ zostať dlhšie, postupne nám aj tak niečo povieš."

"Zostať... dlhšie?"

"Som prehnane úprimný, viem, ale keby si mala kam ísť, už by si dávno odišla. Nemám pravdu?"

Keby som mala kam ísť. Uvedomím si, že má pravdu. Nemám kam ísť. Nada. Dôjde mi, že sa nemôžem vrátiť na ulicu, nie po včerajšej noci. Od môjho príchodu sem som stretla dvoch neznámych ľudí, ktorí mi nezávisle od seba poskytli nocľah, jedlo a starostlivosť. I v mojich očiach to vyzerá ako zázrak, ako najnepravdepodobnejšia vec zo všetkých nepravdepodobných vecí, ktoré sa mi mohli stať. Aká veľká by bola pravdepodobnosť - hoci tá tu očividne nezohráva veľkú rolu -, že sa nájdu ďalší, aspoň v niečom podobní? Mizivá a ja to viem. Ak má Filip aspoň minimálne dedukčné schopnosti - čo očividne má, ba čo viac, určite nie minimálne - uvedomuje si to rovnako jasne ako ja.

"Pozri, my sme dobrí ľudia," povie. "Chodíme do kostola a staráme sa o nášho otca na dôchodku. Podľa mňa nikto by nemal problém s tým, keby si tu nejaký čas zostala, kým sa rozhodneš kam pôjdeš.

"To nemôžem."

Pozrie sa na mňa so zdvihnutým obočím. Obaja vieme, že musím.

"Premysli si to. Ak sľuby v dnešnej dobe ešte niečo znamenajú, tak ti sľubujem, že u nás sa ti nič nestane. Nikto ti neublíži. Len pripomeniem, že toto vyhlásenie nezahŕňa Grétu."

Usmejem sa.

Nakloní sa dopredu a ruky si oprie o stehná. Jeho pery sa neusmievajú, no oči neprestajne. "Pomaly sa zvečerieva, takže ak sa cítiš dobre, ale neužitočne, môžeš mi pomôcť nachystať večeru a potom sa rozhodneš, dobre? Rozhodni sa do rána, môžeš ma zobudiť i v noci. Podotýkam mňa a nie Huga alebo ségru. Je to v pohode?"

"Áno, myslím, že áno," odvetím pomaly, zaskočená jeho skutočne úprimnými slovami. Asi to majú v rodine. "Ďakujem ti, Filip."

Usmeje sa a postaví sa. "Môžeš ma volať Lip. Poďme sa pustiť do tej večere."