Agáta

06 || nočné mesto bratislava

Š I E S T A  K A P I T O L A - nočné mesto bratislava

,,Sometimes all you can do is lie in bed and hope to fall asleep before you fall apart."

MÔJ DRUHÝ DEŇ v Bratislave je skvelý. Nespravila som toho tak veľa ako som chcela, no to nevadí. Apollo, odtiaľ ku Dunaju. Strávila som ho sladkým prechádzaním sa a hoci som si to skutočne užívala, zaprisahám sa, že sa viac takto ulievať nebudem.

Pomaly sa stmieva, kufor v mojej ruke znova oťažieva - viac a viac - a ja sa zastavím pri dvoch pouličných gitaristoch. Hrajú známe melódie, známe hádam z detstva, pretože si ich nedokážem nikam zaradiť. Zastanem pri nich. Obaja sú vysokí a tmavovlasí, puzdro od jednej z gitár majú položené pod svojimi nohami. Leskne sa v ňom pár centov a tak sa rozhodnem pomôcť ich obchodom aj tým málom, čo mám. Za Emanuelove dve eurá som sa dnes naobedovala, takže v peňaženke mi zostala už len dvadsať eurová bankovka a približne tri eurá v drobných. Päť eur mám schovaných v podprsenke. Darujem im najväčšiu mincu. Uklonia sa a venujú mi nesústredené úsmevy.

Stoja tam ešte dlho a vyhrávajú. Neviem prečo to robia. Ulice sú takmer prázdne, ak tadiaľto niekto prejde, tak okolo nich bez povšimnutia. Ja tam však stojím a počúvam každú jednu pieseň, tú čo poznám a mám chuť spievať s nimi, i takú, pri ktorej si môžem maximálne podupkávať nohou. Okolo desiatej hodiny zvuky gitár ustanú.

"Prepáč, už musíme ísť," povie zdá-sa starší a dá si dole gitaru.

"Kvôli mne ste tu nemuseli zostávať," poviem tichým hlasom a dúfam, že to počuli.

Starší mi venuje pohľad. "Vyzerala si, akoby si chcela už-už niečo povedať." Na týchto slovách sa len usmejem. Sledujem ich ako sa balia, uchvátená opatrnosťou a starostlivosťou, s akou zazipsovávajú svoje nástroje v puzdrach.

Obaja sa mi mierne uklonia a odkráčajú do noci, domov. Tak rada by som šla za nimi, spýtala sa, či nemajú dva metre štvorcové miesta, na ktorých by som sa mohla zložiť, no zmôžem sa len na sledovanie čiernych siluet ich gitár.

Zrazu sa spoza rohu ozve smiech a hlasy. Sú hlasné a veselé, prekrikujú sa až vrieskajú. Pritisnem sa na stenu budovy, pred ktorou len pred pár chvíľami hrali gitaristi, a dúfam, že si ma partia ľudí nevšimne. Dúfam márne. Akonáhle zahnú za roh, nízky krátko vlasý chalan si ma všimne a oči sa mu zalesknú v tme.

"Aha! Dievčatko sa stratilo!" zvolá. Po chrbte mi prebehne mráz. Snažím sa ich ignorovať - veď to sa má v takých chvíľach robiť, nie? -, no je to dosť ťažké, keď ku mne zamieri celá skupina.

Je ich hádam desať, prevažne chalanov. Zazriem len pár dievčenských hláv. Najbližšie pri mne stojí ten, ktorý na mňa zakričal. Jeho dych sa rozbíja o moje líca a moje čuchové receptory kričia o pomoc. Snažím sa odtiahnuť, no nie je kam. Moje telo je pripravené splynúť so stenou.

"Stratila si sa?" povie. "Pomôžeme dievčatku vrátiť sa domov?" Zo skupinky sa ozvú výbuchy smiechu, inštinktívne pokrútim hlavou. Moje srdce nikdy nebilo tak rýchlo. "Ale no tak," zatiahne afektovaným hlasom a zdvihne ruku k mojej tvári. "My by sme ti našli domov, nie je tak?" Pár ľudí odpovie piskotom. Úchytkom zbadám, že niekto do vzduchu zdvihol takmer prázdnu sklenenú fľašu.

"Uhni, Kuko," odstrčí nízkeho chalana vysoká postava dievčaťa. Najprv ho nespoznávam, no vtom mi dôjde, kto to je, jediná osoba, ktorá by to mohla byť.

"Alexandra," vydýchnem. Neviem, či sa mi uľavilo alebo sa bojím ešte viac. V nočnom meste Bratislava som ešte stratenejšia, než som si myslela.

"Ale, ty si... Agnes?"

"Agáta."

"Ah, áno."

"Odkiaľ ju poznáš, 'lexa?"

"Odnikiaľ," povie a aj v tej tme vidím jej skúmavý pohľad. "Ale Agi by s nami veľmi rada išla domov... Zoberieme ju tam, nie?" Z vrecka si vyberie cigaretu a zapaľovať. Plameň jej na okamih ožiari tvár a ona mi do tváre vdýchne horký dym. "Na daj si."
Natiahnem trasúcu sa ruku a nechám ju vložiť mi medzi prsty cigaretu. V živote som nefajčila. Zomriem.

"No tak, do toho, nezabije ťa to," zaklame mi niekto zo skupiny. Vložím si netlejúcu časť medzi pery a potiahnem. Dym, čo sa vznášal vo vzduchu a ešte stokrát horší mi naplní ústnu dutinu, krdlo a cítim ako si prediera cestu do pľuc. Každé jedno miesto, každú trubicu cítim. Je to akoby sa mi tam usadil popol a nemienil odtiaľ odísť.

Len ledva vnímam smiech a posmešky, len ledva cítim, ako mi niekto roztrhne remienok na kabelke a vyhadzuje z nej moje veci, kým sa nedostane k peňaženke. Niekto mi vytrhne cigaretu z ruky a kopne do kufru, ktorý sa znova otvorí a veci z neho sa rozsypú na špinavú zem. Skupinka s výkrikmi a mojimi peniazmi odchádza.

Kľaknem si a s horiacim hrdlom sa dám do zbierania oblečenia. Väčšina je zašpinená. Zrazu za sebou začujem šuchtavé kroky. Prudko sa otočím, no nie je to Kuko a Lexa. Je to starý muž, už na prvý pohľad bezdomovec. Jeho oči sa tiež lesknú v tme, no nie tak ako Kukove. Nie tak ako Emanuelove. No to nevadí.

"Chcete pomoct? Pomohu vám," osloví ma hlbokým chrapľavým hlasom.

"N-nie, to je v pohode, zvládam to." Veci rýchlo hádžem do kufra roztrasenými rukami.

"Tak alespoň s tímhle." Zohne sa a začne moje drobnosti ako mapu, prázdnu peňaženku, zápisník a ceruzky a perá vkladať do neúplnej kabelky. Teraz je z nej skôr taštička. Úkosom zazriem ako si môj telefón strčil do vrecka, no nedbám. Mám pocit, akoby som bola pokrytá špinou a moje veci boli čisté. Nie sú mojou súčasťou, sú mojou potrebou. Rovnako ako jeho.

"Ďakujem," odvetím a zoberiem si od neho kabelku. Kufor rýchlo zacvaknem a jeho držadlo pevne zovriem v ruke.

"Hele, ak nemáte kam jít, pojďte se mnou. Já vám nic neudelám, slibuju. Mám deku a nejaký kartony, na který se můžete zložit. Pojďte za mnou."

Nasledujem ho. Videl, že toho veľa nemám. Nechce mi nič zobrať. Nemá mi čo zobrať. O chvíľu sme na mieste. Je to starý špinavý roh, na zemi má muž kopu vecí.

"Já se složím tady na lavičce a vy si udelejte pohodlí tady."

Zložím sa na kartóny, ktoré ako-tak zabraňujú chladu kameňov dotknúť sa ma a naozaj si urobím pohodlie. Jednou z mužových diek sa zakryjem a tričkom z kufra si podopriem hlavu. Hľadím na bezhviezdnu oblohu a hoci ani v Prešove nad mestom nevidno hviezdy, tam som ich aspoň cítila.

A/N: V médiách máte okrem jednej skvelej úžasnej piesne aj tzv character aesthetic. Je to vlastne koláž obrázkov vystihujúcich nejakú postavu z príbehu a rozhodla som sa, že to sem spravím. Ako prvá je, samozrejme, Agáta. Do komentárov mi môžete povedať svoje názory na to, i na kapitolu. Ďakujem a pekný zvyšok dňa :) xglimm