Ako som sa mohla dostať do pozície že ma svetlo nemá v láske?
Neviem vždy to tak bolo. Odvtedy ako si pamätám. Len čudné na tom všetko je, že ja si na moje detstvo nepamätám. Každá bytosť by mala mať nejaký počiatok, svoj vznik na ktorom môže postaviť svoju budúcnosť. Len ja nemám nič žiadnu identitu, žiadne meno, žiadnu rodinu či priateľov dokonca ani len spomienky na detstvo. Proste nič. Aspoň, že zvieratá nesúdia a prijali ma ako seberovnú. Lesné vtáky sa ma neboja a ani ostatná zver. Každý večer si hlavu skloním na mäkký mach a viem že tá krutosť, pre ktorú sem nechodia bežný ľudia, ma ochráni.
Temnota ktorá zapečatila moje dedičstvo presne tá spôsobia tento chaos v mojom vnútri a pochybnosti o mne samej. Ak chcem to čo mi právom patrí musím sa jej oddať. Ale svetlo ma tak vábi a láka svojou tajomnosťou. Jediné čo som poznala celí svoj život bola len chladná krutosť temnoty. Kedy príde ten čas keď spoznám tú druhú stranu? Až po smrti? Snáď nie. Dúfam že ju spoznám čo najskôr.
