Dnes nastal ten deň kedy zopakujem moju chybu. Vyjdem na svetlo. Viem že ma bude páliť ale to musím hodiť za hlavu. Musím si splniť svoj sen aj za cenu života. Musím prísť na to čo je odlišné na druhej strane.
Môj krok pomaly zneistie. Mám strach. Čo ak dnes bude svetlo neľútostné. Ak ma upáli hneď na hranici svojho kráľovstva? Nie. Nebudem mať takéto myšlienky lebo potom isto príde pád. Presne ten ktorý ma zavedie do temnoty.
Opúšťam bezpečie tieňov a kráčam smerom ku svetlu. Najskôr prejde prvá noha. Potom jej príklad nasleduje druhá noha a zvyšok o niečo oneskorene sa k nim pridáva tiež, ako keby čakalo kedy príde tá bolesť. Ale nič sa nedialo. Stála som tam. Nič. Vôbec. Moja hlava začala primať tieto radostné správy. Neviem čo chcem začať robiť ako prvé. Či sa zvaliť do vyhriatej trávy alebo pozrieť čo sú tie farebné veci rastúce z trávy.
A zrazu prišiel ten nezabudnuteľný pocit. Ako keby mi neviditeľná ruka chcela siahnuť do útrob a vytiahnuť pľúca. Milión malých ihličiek sa zabodlo do môjho tela až ku kostiam. V kútiku oka som zazrela osobu. Je to chlapec. Ako dlho ma pozoruje? Pred tým ako ma svetlo úplne spáli sa skryjem naspäť do tých tieňov z ktorých som vyšla.
