Marry Him? In No Case!

9. kapitola

Prešlo presne 5 dní od kedy sme sa vrátili z kúpeľov. Hyuka som od vtedy nevidela a ani mi nezavolal. Pokúšala som sa mu dovolať, ale nezdvíhal mi to.

| Flashback |

"Hyuk kam ideš? Veď sme sa dohodli, že pôjdeme mojím autom a s chalanmi sa stretneme u mňa doma." kričala som za ním no on šiel ďalej a ani sa neobzrel. Hyuk prečo mi to robíš?

| End of flashback|

"Hana. Hana. Hana!" skríkol niekto. Obzrela som sa a stál tam Kim Namjoon. Môj ex-priateľ.

"Namjoon? O môj Bože! Ja tomu neverím. Chýbal si mi." povedala som a ojala ho z celej svojej sily.

"Vrátila si sa." povedal a bolo mu v hlase počuť to čo som u neho nikdy nevidela. Lásku.

"Chýbala si mi. Prečo si tak zrazu odišla?"

"Vieš využila som šancu odísť. Inak ako si sa mal? Čo máš nové?"

"Mal som sa dobre. Mám skupinu. Volá sa BTS."

"Wau. Tak to si vás nájdem na youtube." vravela som a skákala od šťastia, že sa jednému z nás dvoch splnil sen. Zazvonil mu mobil. Pozrel sa na obrazovku.

"Jagija musím ísť. Zavolám ti. Máš to isté číslo?"

"Áno."

"Fajn. Zavolám. Bye bye." povedal a už ho nebolo. Zvláštne. Je úplne iný ako si ho pamätám.

Dva roky. Dva dlhé roky, ktoré som ho nevidela. Sedela som na schodoch pred domom a pozerala ako sa deti hrajú na ulici. To mi pripomenulo moje detstvo a Marka. Už len 5 dní do svadby. Pomyslela som si. Odrazu si niekto ku mne sadol. Otočila som hlavu a sedela tam moja mama.

"Hana. Môžem s tebou hovoriť?" spýtala sa zlomeným hlasom. Od kedy mi povedala, že sa budem vydávať neprehovorila som s ňou ani slovo.

"Áno mami. Stalo sa niečo?"

"Ja len, že ti volali zo školy aby si si šla vyzdvihnúť nejaké veci, ktoré si požičala profesorom. Vieš aby sa na to nezabudlo keďže si už zmaturovala v Seoule." úplne som zabudla, že som skončila školu. Ani sa nečudujem pri tom rozruchu, aký tu je.

"Dobre mami. Zájdem tam hneď teraz. Ahoj." povedala som a vybrala sa smerom ku škole. Prechádzala som okolo starého duba na ktorý sme sa šplhali už ako malý.

Usmiala som sa nad tou myšlienkou a kráčala ďalej. Po pár minútach som dorazila k mojej bývalej škole. Vošla som dnu. Chodby boli plné študentov, ktorých som nepoznala. Šla som do riaditeľne a počula za sebou šepot.

"To je Lee Hana!"

"Čo? Tá Lee Hana, čo šla študovať do Seoulu?"

"Áno! To je ona!"

"Počula som, že sa s ňou rozišiel priateľ."

"Ja som počula, že sa bude vydávať"

"Čože!? Za koho?"

"Vraj za nejakého kamaráta z detstva."

"Máš pravdu! Aj ja som to počula. Že vraj je to Mark Tuan!"

"Mark?! Myslíš toho, ktorý je teraz K-pop star?"

"Áno! Presne za toho" nemohla som si pomôcť a začala som sa hlasno smiať. Každý hneď stíchol.

"Kľudne pokračujte. Ako keby som tu nebola." povedala som a vošla do riaditeľne.

"Hana! Ako si vyrástla a ako opeknela." rozplývala sa riaditeľka Hendersonová.

"Pani riaditeľka. Rada vás vidím. Nejako ste omladli."

"Ach, Hana lichotníčka. Povedz ako si sa mala?" a tak som porozprávala o Seoule, o škole a hlavne o koncertoch na ktorých som počas tých dvoch rokov bola.

"Počula som, že si budeš brať Marka. Je to pravda?"

"Bohužiaľ je."

"Ty sa netešíš?"

"Pani riaditeľka kto by sa tešil, že si má zobrať vraha svoje nalepšej kamarátky."

"Hana, ale Mark ju nezabil ona..." skočila som jej do reči.

"Prosím neobraňujte ho. Nemá to cenu."

"Tak dobre. Tu sú tvoje knihy, ktoré si požičala profesorom. Prepáč, že ťa vyháňam ale mám dôležité stretnutie."

"To je v poriadku. Som rada, že som vás videla pani riaditeľka. Majte sa dobre a opatrujte sa tu. Pozdravte doma. Dovidenia."

"Ahoj Hana." vyšla som na chodbu a všetci sa na mňa pozreli. Cestou k východu si zase šepkali o mne a to už ma naštvalo.

"Nemáte nič ine na práci len preberať môj život?!" skríkla som. Ostalo hrobové ticho. Vyšla som z budovy a vzdychla som si. Toto mi vôbec nebude chýbať. Vzdychla som si.

"Čo vzdycháš? Chýbam ti?" ozvalo sa predo mnou. Nemusela som sa ani pozrieť a vedela som, že je to Mark.

"Prišiel si otravovať?" spýtala som sa ho.

"Nie ja..." nedokončil vetu pretože sa ozval krik.

"TO JE MARK TUAN! AAAAAAAAAA CHYŤTE HO!" obzrela som sa a zo školy k nám bežala armáda dievčat. Mark ma chytil za ruku. Snažila som sa mu vytrhnúť.

"Nerob a bež! Inak sme mŕtvy!" skríkol a začali sme utekať.