Marry Him? In No Case!

10. kapitola

Utekali sme ako o život. Dobehli sme do Markovho domu a stále ma držal za ruku.

"Pusti ma! Už sme tu. Nemáš žiadne právo ma držať za ruku."

"Nemám? Si moja snúbenica ja mám právo na viac ako len na toto."

"Vážne?! A aké práva? Čo mi spravíš?!" kričala som. Spravil ku mne krok a ja som spravila krok do zadu. Približoval sa ku mne až kým som za sebou nemala stenu aby som nemohla utiecť.

"Čo to robíš?" spýtala som sa.

"To čo som mal spraviť už dávno." povedal a pobozkal ma. Ostala som prekvapená no neopätovala som mu ho. Keď som sa spamätala začala som ho udierať do hrude.

Neprestal a dokonca mi prišpendlil ruky k stene aby som prestala. Slzy mi začali stekať po tvári. Podarilo sa mi ho kopnúť a konečne ma pustil. Zošmykla som sa po stene a plakala. Neverím tomu. On to neurobil. Nepobozkal ma. To sa mi len sníva. Pozrela som sa na neho. Pozeral na mňa ako keby som mu niečo spravila no pritom to bol on.

"Hana vstaň z tej zeme. Prechladneš." vystrel ku mne ruku.

"No a čo. Teba to nemusí zaujímať! Nechaj ma!" kričala som pomedzi vzlyky. Zrazu ma zdvihol a prehodil si ma cez plece. Začala som kopať a kričať. Niesol ma hore schodmi. Vošiel do izby, zavrel dvere a hodil ma na posteľ. Zohol sa ku mne.

"Nie! Nechaj ma! Neubližuj mi! Prosím."

"Ja ti nechcem ublížiť." povedal jemne.

"Poď sem." objal ma. Začala som sa vzpierať no on ma nechcel pustiť.

"Šššššš. Kľud. Ukľudni sa. Prepáč. Prepáč. Je mi to ľúto." šepkal. Objímal ma celý čas čo som plakala.

"Už ma môžeš pustiť." povedala som a začala sa odťahovať.

"Ja. Chcel by som ti niečo povedať."

"Čo? Vyklop to."

"Ohľadom Leny ja som..." skočila som mu do reči.

"Nevyslovuj jej meno bastard!" kričala som.

"Vážne konečne sa s tebou dá rozprávať a zmeníš sa zasa na mrchu! Čo to s tebou je?! Lezieš mi už na nervy! Vypadni!" kričal. Toto sa nikdy neskončí. Vždy bude bastard. Nikdy sa nezmení. Nikdy s ním nebudem šťastná.

"Dobre! Idem! Varujen ťa! Už sa ma nikdy nedotkni lebo inak pocítiš čo je to peklo na zemi!" skríkla som a vybehla z domu a utekala do parku. Len čo som tam dobehla sadla som si na lavičku a začala sa smiať. Nemá cenu plakať. Sedela som tam až do zotmenia. Postavila som sa a vybrala sa domov. Ako som kráčala počula som za sebou nejaký zvuk. Otočila som sa no nikto tam nebol.

"Hana." počula som za sebou šepot. Otočila som sa. Zasa nič.

"To sa mi iba zdá." povedala som nahlas.

"Hahahahahahaha, nezdá sa ti to ja som tu." otočila som sa a videla Lenu moju najlepšiu kamarátku, ktorá je mŕtva.

"Aaaaaaaaaaa." skríkla som a utrekala. Počula som ako za mnou uteká a vbehla som do Markovho domu lebo bol bližšie. Len čo som zabuchla dvere zosunula som sa po nich.

"Noona?" počula som Yugyeoma.

"Noona si v poriadku?" pýtal sa ma.

"Mark hyung! Mark hyung!" Počula som ako kričal a utekal hore schodmi no nevenovala som tomu pozornosť. Videla som Lenu. Naháňala ma. Prečo? Prečo? Čo som jej spravila? Slzy mi začali stekať po tvári.