"Esme, poď sem!" zakričal na mňa otec zdola. Čo zase chce? ... Pomalými krokmi som zišla po schodoch do obývačky. "Áno? Volal si ma?" .. "Esme, musím ti niečo povedať." povedal, až príliš milým hlasom, čo u neho nie je zvyčajné. " Čo sa deje?" povedala som.
"Sťahujeme sa." povedal s úsmevom.
"Čo? Ako že sa sťahujeme? A kam? A kedy?!" sypala som na neho otázky, ktoré som na neho doslova pľula.
" Upokoj sa. Sťahujeme sa do New Yorku" povedal s úsmevom. "Čo?! To nemyslíš vážne!" ako mi to mohol len tak oznámiť? Čo kamaráti? Okej, tak kamarátka. Keďže okrem Nicky nemám žiadnych kamarátov. Na škole sa s nikým nebavím. Alebo lepšie povedané, oni sa nebavia so mnou.
Boja sa ma. Boja sa mojej povahy. Som dosť výbušný, náladový a drzý človek. Super kombinácia, nie? Občas to možno mojou drzosťou preháňam, ale je mi to jedno. Od maminej smrti som si vytvorila akýsi múr, za ktorý som pustila len dvoch ľudí. Ethana a Nicky.
Nicky je moja naj kamoška už od škôlky. Tá jediná ma neodsudzuje kvôli mojej povahe.Mám ju rada a vie o mne všetko. Má krásne hnedé dlhé vlasy a modré oči. Je krásna. Občas jej závidím jej krásu. Ja mám len obyčajné modré oči a blond vlasy ( teraz už tyrkysové)
Nemôžem ju tu nechať a nechať tu aj moju povesť na škole. Som spokojná s tým, čo mám tu. Nechcem si budovať na novej škole, novú povesť. Ale zase by to bola šanca na nový život.... Ale nie, čo to trepem, nechcem nový život. Ale keď otec niečo povie, tak to musí byť podľa neho. Myslím, že tu nič nenarobím. "Esme, dostal som možnosť na lepšiu prácu ako teraz, budem zarábať viac peňazí" jasné, peniaze... Iba to ho zaujíma...
Mierne som do neho strčila a išla nas5 do izby. Serem ho. Som zvedavá čo na to povie Ethan.
************************************
Ďalšia časť hotová. Neviem ako mám ďalej pokračovať. Mám v tom dosť zmätok :D hádam to nejako zosúladím :D btw: v médiach Ethan
